27.V jej stopách

marec 22, 2012

Dobrý deň, niekde som sa o Vás dočítala, že vidíte duchov a tak. Ja by som sa chcela spytať či by ste sa vedela spojiť s mojím otcom, ktorý zomrel xx.x.2012. Neviem či sa s tým zaoberáte až do takej mieri. Písem Vám preto, lebo sa neviem  vysporiadať z jeho smrťou. A ak áno tak sa mi prosím ozvite, alebo mi napíšte ako by ste mi vedeli pomôcť.

Ďakujem
Dovolila som si skopírovať mailovú správu, na konci ktorej bolo telefónne číslo. Ešte asi dva dni mi trvalo, kým som si našla čas zavolať tejto pani.Hoci obvykle to nerobievam, tu mi niečo nedalo pokoja a vyťukala som číslo.
-Prosím.
-Dobrý deň, tu je Janková. Môžem chvíľočku?
-Dobrý deň.Kto? Aha, no samozrejme.
Znel prekvapený hlas.
Hoci bola v práci,požiadala o dovolenie telefonovať.
-Chcela som Vám  povedať, že mi je ľúto, ale duchov nevyvolávam a bohužiaľ váš otec sa mi neukázal.
-Viete, my sme sa dosť nepohodli a dlho pred týmto som sa s ním ani nerozprávala, teraz je mi to ľúto, tak by
som to rada vrátila.
Zrazu som si uvedomila, že niekto pri mne v izbe je.
-Prosím vás, váš otec nebol plešatý však? Mal také redšie vlasy, ale nebol plešatý a mal také svetlé vlasy?
-Hej mal.
-On bol robotník? Pýtam sa ďalej vidiac ducha v montérkach.
-Áno chodil po stavbách. Zomrel tak nečakane, rýchlo.
Duch mi síce nič nenaznačil, ale aj tak som sa opýtala, či mal rakovinu, pretože sa s ňou poslednou dobou stretávam často.
-Nie mal infarkt.
Pani ešte rozprávala, čo sa dialo počas života, zatiaľ čo ja som videla, ako duch prichádza na to, že nežije.
Doteraz mal pocit, že je v práci a aj preto mal na sebe montérky, hoci zomrel doma.
Uedomil si aj to, že práve telefonujem s jeho dcérou a to, že medzi nimi nebolo všetko v poriadku.
Ukázal mi, že všetko, čo bolo medzi nimi zlé jednoducho zahadzuje a zabúda. Na svoju dcéru si odnesie len spomienky toho dobrého, lásku ktorú k nej cítil, keď bola maličká.
Priznám sa, že emócie, ktoré tento duch práve prežíval sa veľmi dotkli aj mňa a tiekli mi slzy. Ani som kvôli nim nemohla poriadne rozprávať.Vedela som však a uistila som aj túto pani, že všetka zloba a nepochopenie sa rozpustilo a aj keď ho ona poprosila o odpustenie, ani to nebolo treba.
Jej otec na všetko zlé zabudol. Ukázal mi, ako ju drží na rukách ako malé dievčatko a toto si v sebe uchová.
-Už ho nič nebolí? Má sa dobre?
Nálsledovali ďalšie zvedavé otázky a ešte chvíľka rozhovoru.
Duch jej otca sa stratil.
– Spýtajte sa ho ako ma volal, keď som bola malá.
Už to nešlo, nebol tu.
Jeho dcérka ma neskôr chce prísť naštíviť, neviem či sa mi jej otec ešte ukáže a či mi povie, ako ju volal. Ale
aj ja som len človek. Mám síce určité jasnovidecké schopnosti, ale nie som dedo Vševedo.
To dôležité, čo sa malo povedať bolo povedané a vyjasnené. Aj keď možno neskoro a zbytočne stratili dar času na zemi odcudzením, predsa len si stihli odpustiť a duch jej otca bol rád, pretože v tejto rodine sa jeho
smrťou napravilo veľa vzťahov.
Tento úplne čerstvý zážitok píšem preto, lebo tento duch  začal ísť svojím postojom odpustenia v stopách Panny Márie.

Leave a Reply