20.Pes ignorant a duch muža, ktorý stratil ženu dvakrát.

17 septembra, 2011

Žijem v dosť nedostupnej dedinke, ale pani Dagmar si napriek tomu dala tú námahu ma navštíviť. Zomrel jej priateľ s ktorým sa bohužiaľ pred smrťou poškriepila a teraz ju to veľmi trápilo. Jej priateľa som videla mihnúť sa pri nej hneď ako prišla. Bolo by dobré, aby aj on odišiel do sveta duchov, tam kde sa môže ďalej rozvíjať a konečne naplno spoznať, že život smrťou nekončí. Vo svojom živote v tele z mäsa a kostí neveril na takéto veci a aj jeho zastihla smrť nepripraveného. Chvíľu nebolo jasné, či dôjde k odvedeniu tohto ducha, lebo zrazu tam nebol. Ale predsa som okolo Dagmar spravila kruh.
Chvíľa strpenia, prvotné očistenie negatívnej energie a jej priateľ sa opäť ukázal, ale keď si uvedomil, že nežije zasa zmizol. Ako mu teraz pomôžem ? Ako ho privolám naspäť? Príde ešte ? Trochu som mala obavy a vtedy sa objavil duch psa. Dino, ktorý tento svet opustil už dávnejšie.
Napadlo ma poprosiť ho, aby priviedol ducha jej priateľa. Ani ho nepohlo. Úplne ma ignoroval a keď som nedala pokoj, len sa pohodlnejšie natiahol a lenivo mávol chvostom. Tak tadeto cesta nevedie, pomyslela som si opisujúc lenivého psa pani Dagmar. Čakala som a pozorne sa dívala dookola. Zrazu sa objavilo viacero duchov. Medzi nimi aj Mária, jej bývalá svokra a nakoniec opäť aj jej priateľ.Priateľ, ktorý tak trochu chcel ostať ešte na zemi a aspoň za tú chvíľu, čo sa stratil bol pozrieť svoje vnúčatá. Dagmar priniesol aj kyticu ruží. Mala narodeniny a tie jej vždy dával. Nakoniec všetci odišli do Svetla. Už si ani nepamätám podrobnosti a kto všetko tam bol. Utkväl mi v pamäti len lenivý pes – ignorant. Dagmar mi neskôr napísala, že potrebovala chvíľu času, kým strávila zážitok, pri ktorom sa aj jej mierne pootvorila opona života po živote. Toto je vec, ktorú si niekedy neuvedomujem a mám pocit, že je to všetkým jasné. To, že život po živote existuje a má svoje určité postupnosti.
O stretnutie prejavil záujem aj jej zať, ktorému zomrel ocko. Jeho ocka som videla ešte pred tým , než sme sa stretli. Pospomínala som si ako asi vyzeral jeho duch.
-Váš otec mal niečo spoločné spoločné s lesmi? On bol lesák?
-Áno bol.
-Dodnes neviem , prečo mi práve ukázanie zlatého zubu, signalizuje ducha, ktorý pracoval – respektíve mal niečo spoločné s lesmi.
Chvíľočka rozhovoru a Dušanov otec sa ukázal .
Mladý, cca 30 ročný, v poľovníckom obleku, aj s klobúkom, ktorý pri prvom videní na hlave nemal.
Videla som, že ani jeho duch ešte nenavštívil dimenziu Svetla a preto sme urobili očisťujúci a zároveň odprevádzajúci rituál.
Duch Dušanovho otca prejavoval lásku. Bolo vidieť, že mal syna rád. Dušan sa s ním ešte rozlúčil a povedal mu, aby šiel do Svetla.
Bolo mi divné, že sa tam nikto z iných duchov alebo iných bytostí – napríklad anjelov neukázal. Nikto, kto by po Dušanovho otca prišiel. Len sa objavilo Svetlo a jeho duch sa svedomito a disciplinovane pobral doň. Rozrávala som to Dušanovi.
-Ale áno, to na otca sedí. Vždy bol taký, že mu stačilo povedať a on to urobil, ak to považoval za dobré, -znela Dušanova odpoveď.
Vedela som však , že za svetelnou clonou aj tohto ducha, tak ako mnohých, čo pracovali v lesoch, čakajú jeho kamaráti – lesáci. Viem, že len čo Dušanov otec prekročil hranicu, všetci ho s nadšením vítali a mali pripravenú oslavu.
Chystanie hostiny mi niekoľko krát ukázal aj môj otec, keď mal umrieť niekto z našej rodiny. Niekedy mi aj naznačil čas odchodu a aj preto sa mohli deti rozlúčiť so svojím dedkom – mužovým otcom, ešte kým žil a napriek diaľke a školskému roku s ním ešte mohli stráviť chvíľočku času. Z jeho odchodu síce boli smutné, ale zároveň ich hrialo , že ho ešte v nemocnici mohli pred smrťou navštíviť a prehodiť pár slov.  Aj mužov otec sa mi ukázal, ale to je  celkom iný príbeh. Určite ho raz napíšem, pretože mi jeho pohreb vďaka nemu nakoniec pripadal veselý. Teraz sa vráťme k Dušanovi.
Dušan bol rád, že duch jeho otca bude v poriadku a hneď mi avízoval, že sa so mnou chce stretnúť aj  svokor. Tiež mu zomrel otec.

-Ale je taký rozcestovaný po celom svete, že nevie kedy mu vyjde čas.
– Ak to má byť, bude to,- povedala som otrepanú frázu, rozmýšľajúc nad tým, ako sa niektorí ľudia snažia so mnou stretnúť a napriek všetkej snahe im to nevyjde, iní neplánujú  a stretnutie vyjde.
Tak to bolo aj s Dušanovým svokrom.
Deň predtým som v kuchyni za stolom videla sedieť ducha vysokého muža. Evidentne ho niečo trápilo. Hlavu podopretú dlaňou otočil smerom ku mne a na okamih na mňa pozrel. Pohľady sa nám stretli. Rýchlo som odvrátila tvár v klamnej nádeji, že nebude vedieť, že ho vidím. V jeho očiach sa mihol záblesk nádeje.
Cítila som jeho smútok. Musím priznať, že aj ja sa nerada trápim a keďže som tak nejako v kútiku duše vedela, že sa s niekým z jeho pozostalých stretnem, bola som ako Dagmarin pes – ignorovala som ho.
Len ten jeho pocit smútku ma ešte držal aj na druhý deň. Aj som si trochu vyčítala, že som sa nepokúsila s ním hneď aj nejako rozprávať. Lenže zároveň som mala toľko práce a na prázdnichách neterine deti, ktoré som samozrejme nijako na ducha nechcela upozorniť.
Veľmi mi však odľahlo, keď mi asistentka volala, že sa so mnou chce niekto stretnúť a najlepšie dnes, lebo má zhodou okolností cestu blízko nás. Samozrejme, že som hneď súhlasila.
Prišiel Dušanov svokor – Milan.
S otcom sa síce veľmi nepodobali, ale vedela som , že včerajší utrápený duch bol jeho otec.
Začali sme oslobodzujúci rituál a ja som pevne verila, že jeho otec sa znovu ukáže. Ale najskôr sa ukázal pes.
Aha ho! Veď tohto psa poznám. Pes ignorant. Ukázal sa mi už pri pani Dagmar. Dagmar a Dušanov svokor boli kedysi manželia. Ale tak ako u mnohých aj ich cesty sa rozdvojili a každý kráčal tou svojou.
-Vy ste mali toho kokršpaniela ešte keď ste žili s prvou ženou?
-Ano.
-Lebo je tu
Už pri Dagmar som tohto psa prosila, aby priviedol ducha jej priateľa, ktorý sa nám najskôr ukázal a potom zmizol. Vtedy ma totálne ignoroval a ak si niekto myslí, že tu bol iný, mýli sa. Bolo zbytočné ho pýtať, aby priviedol Milanovho otca. Našťastie netrvalo dlho a ukázal sa sám. Najskôr ma upozornil na magnetické náramky, ktoré Milan nosil a už ich vlastne potreboval na určitý čas odložiť. Je  dobré ich nenosiť sústavne, aby si telo nezvyklo a neskôr na takúto magnetickú liečbu nijako nereagovalo. Zvyklo by si ako baktérie na antibiotiká a jedoducho by magnety stratili svoju schopnosť Milanove telo ovplyvniť.
Neskôr sa duch opýtal:

-Kde je mama?
Položila som túto otázku aj Milanovi.
-Ona zomrela prvá. Veď on to musí vedieť.
Nebolo mi jasné, prečo duch Milanovho otca hľadá svoju ženu. V tú chvíľu som tomu nerozumela.
Napokon však aj on odišiel do Svetla . Netrvalo dlho a ukázal sa mi znovu. Tentokrát zo Svetla a spolu so svojou ženou.
Šťastní a vysmiati.
Ja som pochopila, prečo ju hľadal, keď bol pri mne jeho syn. Keď zomrel zrejme sa s ňou stretol a boli spolu, až kým Mária neodišla do Svetla pri bývalej neveste. Vtedy ju znovu stratil, už ako ducha. Preto som ho videla u nás za stolom takého utrápeného. Našťastie opäť svoju milovanú ženu našiel a znovu boli šťastní.
Toľko otázok mi vŕta v hlave o živote potom. Ako málo o ňom vieme. Pretrvá láska až do ich ďaľšieho života? Budú znovu prežívať svoj život na zemi? Alebo vďaka tejto láske poputujú do inej vyššej dimenzie? Nech vieme, čo vieme stále je život po živote veľká neznáma a záhada.
Pridlho som premýšľala nad touto situáciou a Milanovi som stále nevolala, čo sa stalo. Až nakoniec samo nebo zariadilo, že som sa „náhodou“ stretla aj s jeho dcérou a  vyriešenie záhady otcovho hľadania mamy sa vďaka nej dozvedel.

Leave a Reply