21.Nevadí, že je búrka, nakoniec sa vždy objaví dúha.

16 februára, 2012

Už dlhšie som tu nepísala , vyrovnávala som sa so
skutočnosťami,ktoré sa mi stali v poslednej dobe.Boli to silné udalosti aj preto nadpis hore a ten odstup od písania. Opíšem ich postupne, ale najskôr príbeh, ktorý sa stal pred tromi rokmi.Príbeh o tom, ako som sa na vlastnej koži veľa naučila, že si máme dávať pozor na vlastné želania, lebo by sa mohli splniť. 
Aj napriek mojim videniam ma občas prepadli pochybnosti  a chcela som vedieť ako je to možné, že duchovia vnímajú úplne inak ako my. Ako je možné , že necítia všetci , že nežijú v hmotnom tele. Túžila som vedieť ako im je.
Želanie sa mi znenazdajky vyplnilo.
Duchovia vplývajú na náš organizmus a aj na môj. Často  sa to prejaví aj zvýšeným krvným tlakom. Hlavne ak ich
príde viac naraz. Bohužiaľ na Slovensku sa stala stragická udalosť, pri ktorej zahynulo viac ako 10 ľudí.
Bola som vonku a sedela na záhradnej hojdačke, keď sa mi  začali jeden po druhom ukazovať. Samozrejme, že nemám radosť, keď sa niečo takéto stane. Smutne som vstala z hojdačky a šla do vnútra. Pár krokov pred vchodom sa vedľa mňa zjavilo niekoľko bytostí. Kráčali spolu so mnou.Keď som spomalila, že zastavím, nádherná bytosť –
žena natiahla ruku predo mňa a ja som zbadala jej krásnu ruku. Dlhé štíhle prsty sa odrazu začali vnárať do môjho
tela a ja som doslova videla, ako sa mi dotkla srdca.
Necítila som strach ani bázeň, vlastne akoby zastal na  chvíľu čas a bol úplný pokoj. Potom sa v diaľke vytvoril
zvláštny obraz.Vyzeral ako vlnovky v modrých farbách. Ukazujú mi budúcnosť. Lenže ja som tomu  nerozumela.Vliali do mňa poznanie .Príde zlá doba.Svet sa zmení. Nie , nebude koniec sveta. Za modrými vlnovkami som cítila, že tam je svet – náš svet v inom čase, v budúcnosti a šírili sa odtiaľ veľmi príjemné vibrácie spokojných ľudí. Akoby ľudia tam už chápali a žili dobro a lásku.
Ruka z môjho srdca vyšla.Obraz sa stratil. Vedela som, že  žena pri mne mi v niečom pomohla, ostal vo mne pocit
úplného pokoja a dokonca by sa dalo povedať až radosti.
Neviem dodnes, kam mám tieto bytosti zaradiť. Boli todvaja muži a jedna žena. Vysoko ma prevyšovali , nielen
intelektom ale aj skutočnou výškou. Mohli mať hádam aj dva – dva a pol metra. Priezračné a nádherné.Napadlo ma vesmírni ľudia, ale neviem. Dôležité je , že boli dobrí.
Tak ako sa zjavili , úplne potichúčky, tak sa aj stratili. Toto akoby s mojím želaním, spoznať ako sa duch
cíti nesúviselo, ale stalo sa a ja to musím napísať.Verím, že sa mi to ešte dodatočne prejaví a ja
pochopím, prečo vtedy prišli a nielen, že mi ochránili srdce, ale tá modrá vlnovka- pripomenuli miju neskôr kruhy v obilí- mala určite veľký význam.
Ale teraz sa vráťme späť k duchom, ktorí zahynuli a mne sa zdvihol tlak. Vošla som dnu a bolo mi divne. Šla som
do kúpelne, vždy mi pomôže krátky relax vo vani. Zrazu  som cítila, že z nej nedokážem vstať. Nedalo sa mi
dýchať. Len som chrčala. Zavolala som dcérku, aby mi pomohla. Muž nebol doma a jeho telefón áno. Boli sme krátko po sťahovaní, dedinu sme poriadne nepoznali a nevedeli sme kde môže byť. Deti sa o mňa báli. Sedela som na gauči, rozmýšľala, že ešte nemáme ani vybalené.
Najstaršia dcérka nevydržala a zavolala sanitku. Začalo mi byť veľmi teplo. Bože aké teplo. Nemohla som na sebe
zniesť nijakú vec. Zdalo sa mi , že by som si najradšej vyzliekla aj kožu.
Dcérka bola šťastná, že prišla sanitka. Sestrička mi  zmerala krvný tlak. 280 na 190 smrtiaca hranica. Ja som
už necítila nič. Dokonca sem tam sa mi aj lepšie dýchalo. Nedovolili mi vstať a ísť do sanitky. Muža
nebolo, deti zavolali na pomoc suseda, ktorý predtý zhodou okolností pracoval v nemocnici a mal skúsenosti. Nosítka boli preň so šoférom hračka. Napriek tomu, že ja ani teraz nie som mušia váha. Ak si niekto  myslí, že som vtedy cítila hanbu za nahotu ,alebo čokoľvek iného podobného, mýli sa. Len mi mysľou tak prebehlo, že vždy
keď muža najviac potrebujem , nieje pri mne. V sanitke ma sestra napojila na dýchací prístroj a ja som ju začala otravovať, že musím na malú, nech niekde zastavia. Samozrejme, že to neurobila.

Netrvalo dlho a ja so vystúpila z tela. Videla som svoje telo a hrešiacu sestričku, že nemajú potrebné veci- tuším magnézium, ktorú chytala panika.
Ku ne bola veľmi milá .
“ Dýchajte , dýchajte,“ hovorila mi. Videla som, že jej  na pacientovi – mne záležalo.
„Kľud, to bude v poriadku“, odpovedala som jej a videla  som ako sa jej uľavilo, že žijem.
Žijem?
Aha, prišla som na to , chvíľu som bola z tela preč. Tak  toto je teda smrť? Nič to nebolo. Ale začala som
rozmýšľať nad deťmi a prosila som v duchu Boha, aby mi ešte bolo dovolené žiť.
O chvíľu som sa ale znovu videla, ako sa vznášam nad telom.
Všetko mi prišlo prirodzené. Ešte aj to , že hovorím  veľmi hrešiacej sestričke, nech je kľudná, hoci ona ma
nepočula. Snažila sa dovolať záchranku. Nebol signál.
Nadávajúc v panike na telefón pýtala šoféra,nech volá on.  Nič, žiadne pocity.Dokonca ani čo sa týka detí. Zrazu
nevadilo nič.
Pozerala som pokojne, ako môj duch pláva nad telom. Áno,ja som bola mimo a videla svoje hmotné telo, ležiace na
nosítkach.Duchovné telo vznášajúce sa nad hmotným spojené striebornou šnúrou a ja- zrejme moje vyššie ja-
v rohu sanitky. neprišla tam žiadna duchovná bytosť, ani zomrelí príbuzní , ani Svetlo. Keby som teraz skutočne zomrela, nenapadlo by ma hľadať niekoho , kto by ma do Svetla dostal. Tak takto sa to môže stať a duch bude blúdiť.
Upútala ma strieborná šnúra. Už som ju pár krát iným ľuďom videla , ale toto bola moja. Vyzerala ako jemná
hadica a na troch miestach bola akoby zalomená. Ale nebola nikde nijako inak poškodená ani pretrhaná. Došlo
mi to.Viem ako cíti a vníma duch, hoci ešte je spojený aj s vedomím-dušou, cez ktorú som mohla vidieť telo
ducha a cítiť dušu. A ešte niečo – nezomriem! Vedela som  to, podľa šnúry. Ešte niečo mám vedieť, ale na to som
prišla až po ďaľších mesiacoch. Týkalo sa to striebornej šnúry.
Odrazu som bola opäť v tele a strááášne sa mi chcelo  smiať z paniky dobrej sestričky.
„Dýchajte, len dýchajte.Tak je to dobre.“-snažila sa mi  dohovárať.
„Kľud, to bude v poriadku,-hovorila som slabým hláskom,teraz už úplne presvedčená o tom, že to proste prežijem.
Snažila som sa usporiadať si myšlienky -najkôr tragédia a duchovia, potom neznáme milujúce bytosti, teraz dvakrát von z tela,duch, duša, strieborná šnúra.
Podarilo sa im zavolať záchranku a šla oproti. Dnes už  vôbec neviem či mi dali injekciu alebo nie. Ostal vo mne
len obraz ducha , striebornej šnúry a duše v ktorej nebolo ani za mak smútku, strachu, úplne bez účasti
pozorovala dej odohrávajúci sa pred ňou.
V nemocnici sa nepotvrdilo podozrenie na infarkt. Do hodiny som sa cítila úplne v poriadku. Myslím, že práve na tom sa podpísal dotyk srdca rukou neznámej bytosti. Moje srdce vydržalo.
To , že som sa často stretávala s duchmi sa na mne  samozrejme podpísalo.Ale o tom neskôr v inom príbehu.
Po návrate z nemocnice som mala  prístroj, ktorý meral tlak každých pätnásť minút. Môj dohad, že v prítomnosti ducha sa zvýši tlak sa mi potvrdil. Tlak bol v poriadku, kým mi nezavolala žena, ktorej sa obesil priateľ. Na zázname bolo presne vidieť ako sa môj tlak zrazu zvýšil. Presne v čase, keď som cez telefón opisovala žene ducha obeseného muža, stojaceho pri mne.
To už so vedela, ako sa duchom mení vnímanie  skutočnosti, vďaka môjmu vlastnému želaniu zistiť to. Duchovi sme neskôr pomohli ísť do Svetla.
Ale tento zážitok ma naučil ešte niečo iné – strieborná šnúra sa dá opravovať a tý predchádzať nepríjemnostiam so zdravím.

2 komentáre to “21.Nevadí, že je búrka, nakoniec sa vždy objaví dúha.”

  1. Ahoj ja by som sa chcela stretnut z duchom mojho manzela ale neviem ako nato ale velmo sa chcem snim spojit nevies mi pomoct Dakujem

  2. Ahoj, na komentáre teda často nechodím pozerať, preto takto oneskorene odovedám.
    Ja osobne duchov nevyvolávam, ani to neviem naučiť. U mňa sa proste ukáže alebo nie, možno by pomohol shaneling, skús sa poobzerať po tejto možnosti.Alebo ak nebude vadiť, že ho uvidím len ja a odpovie mi len to čo on bude chcieť , napíš mi na email aj svoje tel. číslo. Najskôr skúsime cez telefón.

Leave a Reply