16.Mama, pozri…

12 mája, 2011

Čakala som, kedy sa mi ozve niekto, kto patrí k duchovi statného muža, ktorý sa včera večer prechádzal po kuchyni. Zazrela som ho cez sklenenú výplň spálňových dverí. Nevenovala som mu pozornosť, len som videla, ako sa zrazu objavil pri rohovej lavici, odkiaľ prešiel do rohu cez kuchynskú linku. Statný, široké plecia, na sebe mal tmavú khaki vetrovku a na hlave obtiahnutú čiapku. Nezastavil  sa, nič nenaznačil, akoby ma ani nevidel. No nič, veď ak by ho niečo gniavilo, bol by iný. Keďže sa mi zdalo, že prišiel zo Svetla a viac sa už neukázal, nechala som to tak. Jeho svet sa na chvíľu prelínal s naším. Náhoda to nebola, ale čo mal za lubom, prečo sa objavil, netuším. Stáva sa mi to často, ale už dávno som sa naučila nezaoberať sa tým, vyčkám, ako sa veci vyvinú.
Do rána sa nič neudialo. Doobeda zazvonil telefón. Ozval sa hlas ženy.

– Dobrý deň. Viete, my sme sa už stretli na vašej prednáške v Inchebe.  Ale asi si ma nepamätáte. Pracovala som v televízii, ktorá sa zaoberala ezoterikou, už tam som „náhodou“ mala možnosť spoznať vás. Bola som potom aj na tej prednáške a po nej mi kolegyňa Erika sprostredkovala osobné stretnutie s vami. Pýtala som sa vás na dcéru Andrejku, prečo je postihnutá, prečo musí tak veľmi trpieť.

Mala pravdu, nepamätala som si ju, bolo tam priveľa ľudí a nespomenula som si, ani keď mi opísala naše stretnutie. Bohužiaľ, nijako mi neutkvela v pamäti, a napokon, odvtedy ubehli už skoro dva roky, ani sa nečudujem. Fakt je, že si čo najrýchlejšie vyhadzujem z hlavy všetko, čo v nej nepotrebujem držať.

– Minulý týždeň Andrejka zomrela. Chcela by som vedieť, či je v poriadku.  Aj vtedy v Inchebe ste ju videli. Povedali ste mi, že Andrejka mi s úsmevom hovorí: ,,Maminka, ty tomu nerozumieš!“ Ešte ste mi aj povedali, že sa stretneme v budúcom živote v lekárskom prostredí a budeme pomáhať chorým ľuďom.

Niekedy sa mi podarí krátko komunikovať s ľuďmi v kóme, alebo s tými, ktorí z nejakého dôvodu nemôžu rozprávať. Asi sa to podarilo aj vtedy, hoci som si to naozaj nepamätala. Neskúmam, ako tieto „veci“ fungujú, prečo sa dejú, len ich prijímam, a snažím sa to, čo vidím a cítim reprodukovať adresátom najlepšie ako viem. Nie vždy sa to dá, ťažko viem to množstvo informácii, ktoré dostanem za zlomok sekundy vyjadriť slovami, a nie vždy nájdem tie  najsprávnejšie termíny, hlavne ak mám vyjadriť rôzne pocity.

Matka pokračovala v spomienkach na naše stretnutie. Z jej slov som vycítila, ako veľmi si želá vedieť, či je jej dcérka na poriadku. Hľadala nádej, hľadala čokoľvek, čo by jej pomohlo zmierniť žiaľ zo straty dieťaťa. Srdce matky, ktorá prišla o svoje milované dieťa, vie najlepšie pochopiť len iná matka, ktorá takúto stratu zažila. Je to ťažké a bolestivé a som preto rada, ak im ho môžem zmierniť aspoň nádejou, že sa niekedy opäť stretnú, a že jeho duša niekde žije a je jej lepšie, je  pokoji a na dobrom mieste. Tam sa ďalej po duchovnej stránke vyvíja – v dimenzii Bieleho Svetla.

Počas nášho rozhovoru sa mi nik neukázal, ani jej dcérka. A ja som stále čakala,kedy sa ozve niekto, ku komu patrí duch muža, ktorý sa včera prešiel po našej kuchyni. S Katkou sme si dohodli stretnutie u nej. Opýtala sa, či môže prísť aj dcérin priateľ so sestrou, radi by sa so mnou stretli. Súhlasila som. Len čo som zložila telefón mi napadlo, že oni by mohli mať niečo spoločné s včerajšou návštevou. A aj mali.

Ku Katke však prišla len sestra dcérinho priateľa. A vedľa nej sa zjavil jej otec, môj tajomný večerný návštevník. V jednej ruke mal kvety a v druhej dlhú pušku. Niekto v ich rodine mal narodeniny a takto dával najavo, že gratuluje. Puškou zasa naznačoval svoje záľuby v živote a slúžila aj ako poznávací znak. Zomrel pred dvomi rokmi na poľovačke, kde mu zlyhalo srdce. Teraz som si však už bola istá, že duch muža prišiel zo Svetla a nebolo potrebné pre neho nič robiť. Vedel, že sa jeho deti poznajú s Katkou a možno preto sám inicioval tieto stretnutia. Alebo len využil situáciu a dal o sebe znovu vedieť. Možno. On sám sa ukázal len na malinkú chvíľočku, aby pozdravil svoju dcéru. Zrejme aj on už prišiel na to, aká je rodina a láska dôležitá. A možno chcel aj takto posilniť synovu vieru na život po živote. Aj keď syn nakoniec na stretnutie prísť nemohol.

Ale aby som celý príbeh nedomotala, budem sa už venovať len pani Katke a jej Andrejke.

„Náhodou“ som o dva dni po návšteve ducha v kuchyni mala cestu do mesta, v ktorom bývali.  Andrejkini rodičia si ma vyzdvihli na stanici, odkiaľ sme sa autom presúvali do ich bytu. Sedela som vzadu sama. Ale skutočne sama? Na vedľajšom sedadle zrazu sedel duch môjho otca a v náručí držal – podľa môjho odhadu – asi dvanásťročné tmavovlasé dieťa.

Je to ona? Je to Andrejka? Otec nič nehovoril, len pozeral pred seba a starostlivo dával pozor na dieťa. Pani Katka, sediaca predo mnou, je blondínka. Nepodobajú sa. Patrí k nej? Nepatrí?

Pozerám na Katku a v tom sa mi vynorí obraz mladej svetlovlasej blondínky. Nedá mi to a začínam sa vypytovať.
– Vaša dcérka bola blondínka?
– Nie, nie, to asi vidíte jej sestru. Ona má svetlé vlasy.
– A Andrejka mala dvanásť rokov?
– Nie, mala devätnásť.

Keď mi aj na tretiu otázku, či sedávala Andrejka vzadu v aute odpovedali nie, prestala som sa vypytovať. Otec tiež nereagoval. Márne som mu v duchu kládla rôzne otázky. Nijako mi nepomohol nájsť súvis medzi dieťaťom v jeho náručí a pani Katkou. Bola som dosť zmätená.
Konečne sme vystúpili a prišli k nim. Tu ma čakalo ale riadne prekvapenie.

Mojim dobrým zvykom je hneď keď kamkoľvek prídem, že si prezriem najskôr celý byt či dom, či sa tam nenachádzajú žiadne nevhodné entity alebo iné energie, ktoré treba najskôr odstrániť. V kuchyni som ale natrafila na môjho otca. Stále mal na rukách dieťa a ja som ešte stále nevedela, či je to Andrejka. Posadali sme si v kuchyni k stolu a matka začala o Andrejke rozprávať:

– Andrejka bola moja druhá dcérka a od svojej sestry bola mladšia o štyri a pol roka.Narodila sa dva týždne pred termínom. Lekár, ktorý mal službu, prišiel k pôrodu neskoro, preto bola pridusená a museli ju resuscitovať, oživovať. Niekoľko hodín po pôrode mi povedali, že nie je v poriadku, že ju museli dať do inkubátora. Po celkovej diagnostike povedali, že má poškodený a zle vyvinutý mozoček. Vraj som v tehotenstve prekonala infekciu, takzvaný cytomegalo vírus.Vtedy som ešte netušila, čo znamená mať postihnuté dieťa, ale povedala som si, že sa o ňu postarám ako najlepšie budem vedieť. Až čas ukázal, ako veľmi bola Andrejka postihnutá. Videla a počula, ale nedokázala sama urobiť nič. Iba ležala úplne odkázaná na pomoc iných, bola uväznená vo svojom tele.

Nebolo ľahké vyrovnať sa s tým, že mám tak ťažko postihnuté dieťa. Nikdy som sa s tým v podstate ani nevyrovnala, ale naučila som sa s tým žiť. Veľmi, veľmi som ju ľúbila a pochopila som, ako veľmi môžu rodičia milovať svoje hendikepované dieťa.Doma som sa o ňu starala šesť rokov. Lenže medzitým sme sa s manželom rozviedli, našiel si inú partnerku. Nevychádzali mi financie, musela som ísť do práce a Ajka do ústavu. Na víkendy sme si ju striedavo s jej otcom brávali domov. Veľmi ťažko som znášala odlúčenie od nej, veď som s ňou dovtedy bola nonstop šesť rokov.Andrejkin zdravotný stav sa vekom komplikoval. Mala ťažkú skoliózu a zhoršovalo sa jej dýchanie. Naposledy, keď sme boli za ňou, dýchala už iba pomocou dýchacieho prístroja a lekári dospeli k záveru, že ho musí mať aj doma, aj v ústave. Vtedy som sa nasťahovala aj s Andrejkou k môjmu bývalému manželovi a spolu sme sa o Ajku starali. On už dávno predtým odišiel od svojej partnerky. V tom čase, ako sa zhoršil Andrejkin zdravotný stav, mi zomrela aj  maminka. Bola to pre mňa ďalšia veľká rana. Moja maminka kým žila, vždy hovorila „keby si už Andrejku Boh zobral k sebe a nenechal ju tu takto sa trápiť!“ A presne pol roka od jej smrti zomrela aj Andrejka.

Tridsiateho januára sa jej stav veľmi zhoršil, nemohla dýchať už ani s dýchacím prístrojom. Volala som na pomoc 112. V nemocnici ju napojili na umelé pľúca a uviedli do umelého spánku. Tušila som, že je zle. Zistili jej zápal pľúc a dostala aj chrípku. To sa im podarilo vyliečiť, ale Andrejka už nedokázala samostatne dýchať. Stále bola napojená na umelé pľúca a udržiavali ju v umelom spánku. Bola na JISke a tam nám nedovolili byť pri nej. Dovtedy som vždy bola v nemocnici s ňou, teraz prvýkrát bola sama. Najskôr nás k nej púšťali každý deň iba na hodinku. Potom prepukla  chrípková epidémia a už nás tam nepustili vôbec.                                                                                                                                        Bolo hrozné nemôcť ju vidieť a pohladkať. Jedného dňa nám povedali, že je koniec, je to iba otázka času, kedy jej zlyhajú aj iné orgány. Vtedy som poprosila lekára, aby nás k nej pustili. Nevedeli sme sa od nej odtrhnúť. Hladkali sme ju, bozkávali a hovorili sme jej, ako veľmi ju ľúbime. Na chvíľku otvorila tie svoje krásne veľké hnedé očká, a pozerala sa chvíľku na mňa, potom na tatina. Ťažko sa nám od nej odchádzalo. To bolo v sobotu, a v pondelok o 13,30 zomrela. Povedali nám, že jej zlyhalo srdiečko. Andrejka bola také naše slniečko. Statočne znášala všetko utrpenie a posledné triroky svojho života bola taká kľudná a pokojná, ako keby sa vyrovnala so svojím osudom. Zomrela v nemocnici a my sme nemohli byť pri nej. Kvôli chrípke boli návštevy zakázané. Veľmi nám chýba.

Z ich reči a správania bolo vidieť, že dcérku veľmi ľúbili. Rozprávali o tom, ako veľa im dávala, ako ich napriek svojmu handicapu veľa naučila.

– Je tu s nami, ukazuje na sestru a hovorí: Ľúbim.                                                                                                                                               Skôr som vycítila čo hovorí, ale podľa jej pohybov som videla, že nevie, že nežije. Bola iná, ako predtým v aute v náručí môjho otca. Už trochu začala vnímať, ale len ako keby bola živá. Svoj skutočný stav si ešte neuvedomovala.

– Ona nevedela ani rozprávať, len vydávala také zvuky, – hovoria rodičia.                                                                                               – Ale vedela sa s vami dorozumieť očami, – hovorím, lebo aj slovo ĽÚBIM bolo vyrieknuté očami a posunkom jej pokrútenej ruky smerom k sestre.                                                                                                                                                                              – Stále mám pocit, že nemá devätnásť ale dvanásť.                                                                                                                                             – -Áno, vyzerala taká mladučká, maličká a v poslednej dobe dosť schudla.                                                                                       Teraz som si už úplne istá, že je to ich dcérka, napriek tomu, že otec mi stále nič nenaznačil. Andrejka napoly sedí a napoly leží môjmu otcovi v náručí. Nôžky jej bezvládne visia cez jeho ruku. Vyžaruje z nej neskutočná a ničím nepodmienená láska.

– Môžeme ísť vedľa? – pýtam sa matky, pretože už nemôžem odkladať rituál na vyprevadenie jej duše do Svetla.

Sotva som okolo matky urobila kruh a zapálila sviečky, zbadala som Andrejku stáť vedľa nej. Duch môjho otca tam zrazu nebol. Ale ona stojí! Už sa vie držať na nohách. Vníma oveľa viac. Môj pohľad aicky zablúdil dole k nohám. Obraz, ktorý som videla, ma prekvapil. Vidím ducha psa, ktorý s Adrikou nejakým spôsobom komunikoval, alebo k nej vysielal nejakú energiu. Jednoznačne liečivú.
– Dcérka je tu s nami. Vy ste mali psa?
– Máme takého bieleho.
– Ale ten žije?
– Áno.
– Nie, tento je taký hnedý. Mali ste hnedého psa?

– Kokrík,- vydýchla prekvapene matka, – ja odpadnem, mal také dlhé… – rukou naznačovala ucho.
– Áno, má dlhé uši. Je to kokeršpaniel? Je tu pri nej.
– Matka nechápavo krúti hlavou. Mali sme ho asi pred desiatimi rokmi.
Neskôr, tak ako o živote s postihnutou dcérkou, mi aj o psíkovi Katka napísala:

„Keď sme sa s manželom rozvádzali, vtedy mi staršia dcérka povedala, že chce psíka. Tak som jej kúpila kokeršpaniela. On ale vždy, keď sme sa nepozerali, sedel pri Andrejke a oblizoval ju. Niekedy sa bránila a niekedy mu to dovolila. Po čase sme sa s dcérkami odsťahovali do jednoizbového bytu. Ja som chodila do práce, Mirka do školy a psík bol celé dni doma sám. Tak som ho potom darovala takej pani, ktorá mala rodinný dom. Tam sme za ním občas chodili. Raz som mala silné nutkanie, že ho musím vidieť. A keď som tam prišla, pani mi povedala, že je chorý, že niečo pojedol a zvracal. Tak som ho hladkala a rozprávala som sa s nim. Potom sa ešte ako keby z posledných síl postavil a oblizoval ma. Až neskôr som pochopila, že sa so mnou lúčil. O dva dni na to mi pani volala, že zomrel. Veľmi som vtedy plakala. Pochovali sme ho vzadu na záhrade pod stromom, kde rád oddychoval.“

Mňa prekvapila úloha, ktorú duch psa plnil pri duchovi Andrejky. Videla som energiu ,ktorá prúdila od neho k nej. Pôsobil na ňu veľmi liečivo, pretože stála na nohách. Dokonca sa odrazu k nemu zohla a začala ho hladkať. Vtom zbadala svoje prsty. Už neboli také pokrútené. Postavila sa a obzerala si ruky. Nielen tie, ona celá sa začala meniť. Celé telo sa vystrelo, dokonca sa jej predĺžili vlasy až poniže ramien. Odrazu sa zdala byť vyššia než jej matka. Bolo to akoby sa preberala zo zlého sna, ale stále žiarila láskou. Pred mojimi očami sa celá zmenila na krásnu mladú ženu. Zúbky sa jej vyrovnali a ona sa na mňa usmiala. Len oči ostali pôvodné. Tie mala stále tmavé, krásne a veľké. Nevládala som toto všetko matke opisovať, do očí sa mi tisli slzy z prenádherného videnia.
– Čo je? Čo sa deje? Niečo zlé? – pýta sa vyľakaná matka.

– Nie, – krútim hlavou, pretože ešte stále ohúrená tým, čo sa predo mnou deje, neviem rozprávať.

Duch krásnej dievčiny si uvedomuje, čo sa stalo. Všimla si aj svoje dlhé vlasy. dotkla sa ich rukou. Len ešte nevie, že matka ju nevidí. Otáča sa k nej, vystiera ruky, a hovorí:

– Mami! Pozri, aká som krásna!                                                                                                                                                                                Toto po nej opakujem, aby matka aspoň tušila, čo sa deje. Hlas sa mi trasie a spolu s matkinými slzami stekajú aj moje.

Ale čo to? Zachytila som Andrejkin pocit viny. Pocit viny z toho, že je teraz nádherná a zdravá a pokým žila a bola v chorom tele, bolo sa treba o ňu starať… Čo ten tu robí? Netrval dlho. Andrejka si niečo uvedomila a pocit sa rozplynul. Prečo sa dostavil? Čo Andrejka v takej krátkej chvíľočke pochopila? Tento okamih som nevedela spracovať hneď. Zostal mi vŕtať v hlave ako niečo síce dôležité, ale v tejto chvíli neriešiteľné. Nemala som čas zamyslieť sa nad ním a pochopiť ho. Prečo sa dostavil? Čo sa Andrejka v tej krátkej chvíľočke naučila? Nebolo kedy špekulovať, Andrejka bola pripravená odísť do Svetla.
– Môžete sa s ňou rozlúčiť.
– Ale ja nechcem, nechcem aby odišla. Chcem aby ešte bola so mnou.

Matka nechcela dcérku pustiť. Andrejke to nevadilo a plne ju chápala. Napriek matkiným zdržujúcim slovám odišla. Odišla s láskou. Už vedela, že môže matku kedykoľvek navštíviť. Odišla s akousi múdrosťou pochopenia, ponaučenia a bez pocitu viny, zato s radosťou aj zo svojho nového tela.Čo pochopila? Na čo prišla? Ešte niekoľko dní som si spätne pripomínala túto situáciu s jej pocitom viny. Kedy sa objavil a prečo? Odpoveď prišla nečakane, neohlásená. Zrazu sa mi pred očami začal odvíjať film z niektorého Andrejkinho minulého života. Andrejka bola krásna žena. Ale bola ženou, ktorá nevedela prijímať ani lásku a vlastne nič bez pocitu, že všetko musí vrátiť, opätovať, že si to nezaslúži. Priveľmi v sebe živila pocit viny, ak jej niekto prejavil náklonnosť len tak a nebodaj ju obdaroval. Nebála sa závisti, mala len pocit viny, že dostala niečo lepšie ako iní. Keď aj niečo dostala, ihneď sa toho zbavila tak, že to dala niekomu inému. Nie  preto, že ten druhý by to potreboval viac ako ona, ale preto, lebo si namýšľala, že ona to mať nesmie. Nevedela sa tešiť, radšej žila v utrpení, len aby nemala o kúsok viac alebo lepšie. V tomto živote sa učila prijímať. Nemohla robiť nič, nijako sa brániť. Len prijímať a odovzdávať len lásku, ktorú sotva mohla vyjadriť inak, ako radosťou z prítomnosti ľudí, ktorých milovala. Pri oslobodzovaní sa jej na okamžik pocit viny vrátil, ale ihneď nastalo aj pochopenie, že lásku môže oplatiť len láskou a z daru nemusí mať pocit viny, ale úprimnú radosť. Už sa nehnevala na to, že má krásne „telo“, naopak, vedela sa z neho tešiť a ja viem, že takéto pocity radosti bez náznaku negativity si prinesie aj do ďalšieho života.

A viete, že väčšina teraz postihnutých detí sa chystá v budúcom živote na prácu v oblasti psychológie? Verím, že aj z Andrejky, až sa znovu narodí, bude raz vynikajúca, krásna a láskavá pani doktorka.

A ako sa tento príbeh skončil?
Jedným z najkrajších poďakovaní, aké som kedy dostala.Veľmi som váhala , či ho uverejniť celý, ale viem že je myslený úprimne a nakoniec najväčšie poďakovanie patrí matke s obrovským srdiečkom, ktorá sa s nami všetkými dokázala podeliť o kus svojho života a dať pochopenie a nádej všetkým, ktorí hľadajú. Poďakovanie, za to, že bola ochotná mi veľa o svojom živote napísať a ja som to mohla uverejniť a nič na tom nemeniť. Andrejka je hore v nebíčku na svoju matku určite hrdá.
Preto sa chcem venovať aj naďalej tomu, čo robím.
Tu je mail v pôvodnom znení, poplačte si so mnou.

Dobrý deň,
napísala som také poďakovanie pre Vás aj pre Andrejku a tak Vám ho posielam..
S pozdravom Katarína

Poďakovanie,
ďakujem, že sú medzi nami ľudia, ktorí dokážu vnímať a vidieť duše
zomrelých. Ďakujem, že som spoznala takého človeka. Ďakujem Vám pani
Zdenka, že ste prišli keď zomrela
Andrejka.Pomohli ste jej prejsť do Svetla. Zmiernili ste moju bolesť v
tej najťažšej chvíli môjho života. Vďaka Vám som pochopila, že smrťou
sa život  neskončil. Pomohli ste mi pochopiť, že Andrejkin život sa
tu skončil a začal sa nový už v zdravom telíčku.
Ďakujem, že sa Andrejka taká aká bola narodila práve mne. Vďaka nej
som sa naučila ako veľmi dokážu rodičia ľúbiť svoje choré a postihnuté
dieťa. Naučila ma byť lepším človekom.
Naučila ma dávať lásku, ale aj lásku prijímať. Pochopila som pravé
hodnoty života. Zmenila pohľad na svet nielen mne, ale aj všetkým
mojím blízkym . Svojmu tatinovi, ktorého zbožňovala, svojej sestre
ktorú veľmi ľúbila. Mojím súrodencom, starým rodičom a možno aj ďalším
známym aj neznámym …

Mala si nevládne ubolené telíčko,
ale vždy si bola usmiate milé slniečko ….
s láskou na Teba spomínajú
maminka, tatino a sestra Mirka

Leave a Reply