15.Keď chcú, cestu si nájdu.

10 januára, 2011

K nastávajúcemu sviatku dušičiek sa konal prednáškový seminár v jednom kultúrnom dome Bratislave. Zišli sa tam veľmi príjemní ľudia, ktorí mali veľa otázok a od samotného začiatku sa pri niektorých začali objavovať duchovia.
Ako je mojim zvykom hneď na začiatku som skontrolovala, či náhodou nieje na niekom z nich rodová alebo čerstvá kliatba. Nie, nebola.
Spolu s Erikou, ktorá seminár usporiadala sme sedeli za maličkým stolíkom. Na stolíku sme mali položené rôzne pomôcky, ktoré sme v priebehu seminára plánovali použiť.  Aj keď seminár trval štyri hodiny, nestihli sme. Čas pre nás prestal existovať.
Oproti nás bola ulička, ktorá rozdeľovala rady sedadiel a po ktorej kráčajú novomanželia k spečateniu svojho ÁNO. Sedeli sme v svadobnej sále.
Erika mi kládla rôzne otázky a jednou z nich bolo , či aj v knihe mám napísané o tom ako som sa začala venovať duchom. Rada by s tým oboznámila ľudí na seminári.
-Myslím, že asi tento, nalistovala som jej v knihe príbeh Biele Svetlo.
Erika začala čítať.
Bolo zvláštne počúvať niečo, čo som napísala už pred niekoľkými rokmi a vžila som sa do jej hlasu. Spomínala som na veci, ktoré sa do príbehu nezmestili a nevedela som ich ani napísať. Znovu sa predo mnou odohrával môj vlastný príbeh pri otcovej smrti. Spomienky urobili svoje, zaúčinkovali nestrávené emócie a ja som mala plač na krajíčku.
V ten moment ma pred plačom zachránil otec. Zjavil sa v uličke oproti a začal robiť šašoviny. Veľké uši, dlhý nos, rôzne poskakoval a robil grimasy. Prekvapilo ma to tak, že som prestala vnímať Eriku a začala sa pochechtávať. Otcovi sa zasa čosi podarilo, ukľudnil ma a dával mi takýmto zvláštnym spôsobom najavo, že nieje namieste nechať sa premáhať bolestivými spomienkami. Ich čas už uplynul.
Začala som sa chtiac nechtiac usmievať, aj keď určite nikto z prítomných nemohol vedieť prečo. Prerušila som Erikino čítanie a vysvetlila, čo vo mne vyvolalo moje uškŕňanie sa. Otcovi som opäť mala byť za čo vďačná. Pri plači som vždy červená ako paradajka a nos mi svieti doširoka doďaleka. Možno by sa mohol využívať aj ako výstražné znamenie
Niekedy je pre mňa práca s duchmi a energiami dosť vyčerpávajúca a preto sa zvyknem pred seminárom zablokovať, aby som duchov jednoducho nevnímala. Tu som zabudla. Počas seminára sa mi pri rôznych ľuďoch na okamihy zjavovali ich blízkí, často pred tým, než sa na nich opýtali. Nie každého zo zúčatnených niekto navštívil, ale všetky navštívenia boli veľmi jemné a príjemné. Jedna pani opísala nezávislo na mojich slovách, čo cítila, keď niekto bol pri nej. Podľa jej slov som vedela, že jej pocity boli správne, pretože aj mne sa pri nej ukázali dvaja a potom aj tretí duch a začalo to tak, ako opísala. Naschvál som tajnostkárka akým spôsobom, pretože v nikom nechcem vyvolať pocit, že keď sa mu deje niečo také, tak to musí byť spôsobené duchmi. Nemusí a celkom určite sa nemusíme poddávať strachu. Absolútna väčšina duchov je dobrých, tak ako aj ľudí. Aj tu boli všetci duchovia na návšteve zo Svetla. Nemohla som potešiť tých pri ktorých nik nebol, ale nemienim nikoho vyvolávať.
Keď duch chce, nájde si cestu.
Lebo keď sme sa konečne pred koncom rozhodli urobiť si kratučkú prestávku a navštíviť WC,  jeden ma našiel aj tam.
V kabínke sa nedalo zasvietiť svetlo a tak som si svietila mobilom. Zrazu sa otvorili dvere. Rýchlo som siahla po kľučke. Nešli úplne zatvoriť a štrbinou som videla muža – duch! Vôbec nerešpektoval moju intímnu situáciu a nástojčivo opakoval:
-Je to sestra. Povedzte jej, že ju ľúbim, povedzte jej, že ju ľúbim!
Pri svojej činnosti som nevnímala poriadne, čo mi ukazuje a ako vyzerá.
Do kelu , komu to mám povedať? Na seminári bola aj pani, ktorej sa zabil brat na aute, lenže tento tu bol starší.
Z kabínky vedľa zároveň so mnou vyšla žena a oslovila ma. Chcela sa spýtať na svojho brata. Začalo mi byť jasné, komu ten odkaz odovzdať.
-Vaše vzťahy asi neboli najlepšie?…, vydedukovala som podľa nástojčivosti a odkazu ducha.

-Nie, neporozumeli sme si.
Ešte chvíľku sme sa rozprávali, kým sme neprišli späť do sály.  Aj tejto pani, tak ako mnohým sa ušiel odkaz o láske.  Nič viac ani tento duch nechcel, len aby vedela, že ju má rád. Nezáležalo na tom, aký konflikt nedoriešili.
Vo Svetle sa sestersko- bratské nedorozumenie rozplynulo tak ako mnoho iných sporov a ublížení.
Na seminár sa zvyknem zablokovať, tento krát som zabudla a tí, ktorí chceli a zrejme aj mohli, si cestu k blízkym našli. Aj keď sa len na okamih ukázali a ja som len následne mohla opísať ako asi vyzerali, ich hlavným odkazom bolo, že sú v poriadku a vo Svetle.
Mnohí z nás by radi vedeli, ako na tom sú ich blízki „tam“ a radi by sa s nimi skontaktovali.  Ale ja doporučujem veriť, že sú v poriadku a keď príde náš čas a my ukončíme púť týmto životom, prídu nás privítať. Vtedy sa naše cesty opäť stretnú.

Leave a Reply