4.Duchovia v knižnici

13 júla, 2010

Dohodla sa beseda v bratislavskej knižnici v  Karlovej Vsi. Bol to pre mňa nový zážitok a aj teraz, po čase, keď sa chystám o ňom písať, pociťujem mierne napätie.Prekvapil ma veľký počet ľudí na besede. Teší ma ich záujem, že si urobili čas na besedu, aj keď možno mali inú prácu.

Pri písaní príbehov mám čas rozmýšľať nad vhodnými slovami, ale počas besedy musia ísť slová od srdca a tak ako ich cítim. Niekedy si vypomáham posunkami. Na besede bola aj vydavateľka mojej knihy. Som rada, keď je so mnou, lebo viem, že ma doplní, keď mi už budú dochádzať slová. Práve ona spoločne s organizátorkou besedy začínajú rozprávať o knihe. Nato začala séria otázok a odpovedí. Vidím oproti sebe sedieť ženu s ktorou som emailovala a po besede sme sa mali stretnúť. Spomenula som si na duchov, ktorých som jeden večer videla v kuchyni.

Povedala som o tom, že aj teraz sa odohráva nejaký príbeh a že už pred besedou sa mi ukázalo niekoľko duchov.
Nepoviem ku komu patria, snažím sa zachovávať súkromie.
Pani, ktorej hlavne patrili moje slová sa nenápadne
prihlásila a žmurkla. Opätovala som jej očný kontakt, ale nijako na sebe nedávam poznať, že už o sebe vieme.
Cítim sa veľmi dobre. Je tam príjemná atmosféra.
Z ľavej strany však na mňa niečo pôsobí. Nechcem sa tam pozerať. Snažím sa sústrediť na otázky. Zľava sa však ozýva veľmi príjemný a prívetivý hlas staršieho pána:
,,Prepáčte, že vás idem otravovať takým súkromným problémom, ani som nečítal vašu knihu, ocitol som sa tu náhodou. Aj ma to zaujíma, aj keď priznám sa, na
takéto veci neverím. Viete, práve mi zomrel kamarát – v tej chvíli som videla ducha jeho kamaráta stáť za ním – mrzí ma, že som ho nestihol v nemocnici navštíviť. Jemu
urezali nohy, nezvládol som to. V pondelok má pohreb.
Jeho priateľ – duch Marek –  mi dáva najavo, že sa nehnevá a je v pohode. Usmieva sa, ukazuje palicu –
barlu.
Jednu nohu vidím, druhú má možno skrytú za sediacim pánom.
Nie! Už chápem, že nohy mu rezali postupne, nie obe naraz. Tiež naznačuje, že v pondelok tu už nebude.
Neprikladám tomu váhu, ani môj otec nebol na svojom pohrebe.
Viem, že okrem mňa ho nikto nevidí.
Prišla som do pomykova. Ako sa zachovať pred toľkými ľuďmi? Čo mám urobiť? Nič.
Snažím sa počúvať, čo chce vedieť jeho žijúci priateľ.
– Mám tri otázky. Prvá: ako vidíte tých duchov? Druhá: či mi náhodou niečo neodkázal a tretia…“
Na tú si už nepamätám. Možno, či ho dokážem vyvolať, lenže to ja aj tak nerobím. Je tu dosť duchov,ktorí potrebujú pomoc a dostať sa na druhú stranu, načo ešte volať ďalších.
Poprosila som prítomných, aby mi vrátili kolujúcu knihu „Fotografie z ríše mŕtvych“, ktorú som si predtým vypýtala priamo z knižnice. Podľa nej sa mi najjednoduchšie vysvetľuje, ako a čo vidím. Je to presne tak, ako je v knihe vyfotené. Je tam vyfotená aj biela divná hmla, aká sa aj mne zjavovala na začiatku, keď prichádzali duchovia. Niekedy ich vidím ostrejšie, niekedy menej. Niekedy
vediem s duchom krátke mentálne hovory, ale najčastejšie viem všetko naraz. V jedinom okamžiku.
Je to ako keď skočíte do vody. V tom momente viete, aká je studená či teplá, cítite jej hustotu, viete jej hĺbku, či sú tam rastlinky, rybičky, ako ju cítite na holom tele, alebo tam, kde máte oblečené plávky. Ak niekto stojí na brehu, nedokážete mu to povedať všetko naraz, ale iba postupne
môžete popisovať jednotlivé postrehy.
Aj moje stretnutia alebo videnia môžu niekedy trvať len okamžik, a v tom okamihu vidím a viem toho veľa naraz, ale len postupne si spomínam a hovorím o tom tomu, komu sú určené.
Teraz ale duch Marek ešte stále stojí za Jurajom. Naznačuje mi, že boli figliari a stále má dobrú náladu. Dokonca sa okolo neho v tvare elipsy začínajú zjavovať
ďalšie bytosti.
Koktavo hovorím Jurajovi, že po besede sa porozprávame…
Ešte padlo pár otázok a beseda končila.
Za Jurajom som videla, ako okolo Mareka stojí v polkruhu niekoľko nádherných svetelných bytostí. Sálala z nich láska a pokoj, a radosť. Tak akosi všetko dohromady. Vedela som, že Mareka odvedú do svetla.
Cítila som ich starostlivý záujem o Mareka, trpezlivosť, s akou naňho čakali. Bola som šťastná, že niečo také sa deje a že to môžem vidieť. Pripomenulo mi to radosť, ako keď sa víta práve narodené miminko. Od organizátoriek besedy som dostala krásnu kyticu. A keďže som okolo Mareka videla nádherný dej, chcela som prítomným popriať, aby tak ako tu novorodeniatko obklopia starostlivé a milujúce osoby, aby aj po smrti boli všetci takto privítaní tam. Lenže dej za Jurajom pokračoval. Zrazu Marek plný dojatia s povzdychom prekvapenia a úžasu povedal: „Ach,…Mikuláš!“

Aký bol Marek šťastný. S Mikulášom sa objali, spoločne pozreli na Juraja a odchádzali s ostatnými bytosťami do svetla.
Jedno meno a u Mareka vyvolalo toľko dojatia. Toto dojatie sa však prenieslo aj na mňa. Hlas sa mi roztriasol a po tvári sa mi pred všetkými začali kotúľať slzy. Nemohla som premôcť nápor a silu nádherného zážitku. Zároveň som si uvedomovala, že vlastne nikto okrem mňa nič nevidel a moje dojatie si môžu vysvetľovať všelijako. Nevadí. Ten zážitok za to stojí.
S Jurajom som sa potom rozprávala osamote medzi regálmi s knihami. Ešte stále mi tiekli slzy dojatia a cez ne som nedokázala popísať, čo všetko sa stalo. Opisovala som mu Mareka a rozprávali sme sa len o ňom. Videla som na Jurajovi, ako ho moje slová udivujú.
Šla som sa porozprávať aj s ostatnými. Až keď ku mne Juraj znovu pristúpil spolu so skupinkou ľudí, opýtala som sa ho: „Kto bol Mikuláš?“
Trošku sa zarazil a jeho odpoveď ma riadne prekvapila.
– Mikuláš bol náš tretí priateľ, ktorý pred časom spáchal samovraždu.

Napriek tomu, čo som počula, bola to pre mňa potešujúca správa. Že prečo?
Aj keď si vzal život sám, nezostal pripútaný na zemi. Neviem, či bol Mikuláš od začiatku medzi bytosťami, ktoré sa prišli postarať o Mareka, alebo sa tam zjavil v ten správny okamžik, pretože ho prilákalo spoločné priateľstvo a mohli spolu odísť. Na tom nezáleží. Dôležité je, že sú v poriadku a ich blízki, ktorí ostali žiť, môžu na nich spomínať s láskou a nemusia mať žiadne obavy.
Pre mňa je dôležité zasa zistenie, že aj samovrah sa môže dostať do svetla, pomocou priateľstva.

Prečo pomocou priateľstva?
Myslím si , že to boli práve myšlienky o priateľstve, ktoré do knižnice privolali Mikuláša.
Po tomto prvom zážitku bolo pri mne už viacero ľudí na zistenie či sú ich blízki v poriadku a raz sa dokonca stalo, že mŕtvy syn – bohužiaľ ho zavraždili- nechcel odísť, kým nezobral so sebou aj ducha spolužiaka, ktorý pred časom tiež spáchal samovraždu. Bolo to od neho veľmi šľachetné, že sa snažil pomôcť.
A ja už viem , že aj duchovia si navzájom pomáhajú.
Ako zážitok v knižnici prežíval Juraj si môžete prečítať v Karloveských novinách, kde ho opísal pod rovnakým názvom ,,Duchovia v knižnici“

Dodatok: článok Duchovia v knižnici z Karloveských novín nájdete  aj v sekcii Napísali o nás.

Leave a Reply