Toto je skutočne na neuverenie. Pôsobí to určite rozprávkovo, ale my doma vieme, že
rozprávka to určite nieje. Ale začnem pekne od začiatku.
Sedím za stolom v obývačke a snažím sa ošúpať cesnak. Dvere do kuchyne mám otvorené. Zaregistrujem tam nejaký pohyb. Nahnem sa a vidím synovho psíka Benyho. Ale veď som ho nechala vonku, asi sa mi to zdalo. Idem von a pred dvere kladiem Benymu kostičku. Je naučený si ju zobrať. Volám ho, ale nejde. Nemám čas sa zabávať, idem variť na záhrade v kotlíku kapustnicu. Muž má narodeniny a chceme ich takto osláviť. Príde aj sestra s rodinou. Miesto gulášu bude kapustnica. Zatiaľ som doma sama a všetko mi ide pekne od ruky.Kapustnica sa začína variť a mladšie deti prichádzajú zo školy. O chvíľu sa aj so susedovými hrajú na dvore. K večeru sestra s rodinou sedí na záhrade a
prichádza muž so synom. Hrdo im hlásim, čo všetko som už urobila.
-Stačí už len upratať, -potmehúdsky dodávam, keď vchádzajú do domu.
Vrátim sa späť k ohňu a spoločne
čakáme, kým sa mužovi uráči prísť. Nálada je dobrá a vtipy padajú jeden za druhým.
No kóóónečne prichádza aj oslávenec a môžme sa pustiť do jedla.
Bola som otočená k ohňu, keď okolo nás po vychodenom záhradnom chodníku mlčky prešiel syn s igelitovou taškou na rukách a vzadu v záhrade si sadol na narezané dosky. Ani som nevedela, že okolo nás prešiel, len ostatní sa ma pýtajú:
-Čo mu je?
Pozrela som naň. Divné správanie. Taký byť nezvykne.
-Asi sa hanbí, neviem,- pokrčila som plecami.
Počujem z cesty trúbiť auto. Takto trúbieva jeho bratanec. Bolo mi veľmi čudné, že sa syn nezdvihol a nešiel k nemu. Najmladšia dcérka Janka prišla ku mne a vraví:
-Mami, niečo sa stalo. On tam plače pri Benym, z pusy mu tečie krv.
Hneď som šla k nemu. Plačúc hladkal psíka, ležiaceho na zemi.
-Čo sa stalo? Čo mu je?
-Zra-zilo ho auto, ko-le-so mu preš-lo cez hlavu. Bol som tam. Vi-del som to.
Beny, Be-ny, pre-čo ty?
Teraz, keď tú situáciu opisujem tečú mi slzy. Plačem a cítim všetku synovu bolesť. Jeho smútok, žiaľ za psíkom a bezmocnosť čokoľvek s tým urobiť.
Vtedy som neuronila ani slzu. Aj keď som videla nebohé psie telíčko. Nič.
Nespoznávala som sa. Ja, ktorej do očí vženie slzy hocijaká maličkosť. Nič.
Nie, nestávam sa bezcitnou, len namiesto smútku a bolesti cítim zvláštny pocit pokoja až radosti. Cítim a viem, že Beny je tu. Deti už plačú všetky. Rozhodli sa ísť Benyho pochovať v rohu záhrady.
Aj Janke bolo divné že neplačem a prišla za mnou.
-Mami, vedela si to ? Vedela si, že sa to stane?
– Nie, nevedela. Keby som to vedela, nedovolila by som im odísť, zabránila by som tomu. Ja nemôžem vedieť všetko.
Myslím na to, ako som Benyho videla v kuchyni, hoci tam nebol. Malo to niečo znamenať? Bol Beny už pripravený odísť? Neviem.
Smutno sme sa rozlúčili s návštevou a ešte smutnejšie sa nám šlo spať.
-Mami, keď ho uvidíš, že mi povieš,-prosí Janka.
Samozrejme, hneď ti prídem povedať. Ľahli si so sestrou do jednej postele.
V noci sa mi zazdalo, že niečo počujem. Šla som do kuchyne.
Beny práve vchádzal do detskej. Benyho duch.Oprel sa labkami o posteľ a akoby sa usmial na dve spiace deti. Pootočil hlavičku na mňa a prebehol oproti na druhú posteľ, kde sa zachumlal pod maličkú perinku. Rád tam spával aj predtým. Vrátila som sa do postele. Ráno im to poviem. Ráno ale čakalo prekvapenie mňa.
A toto mi nielen vtedy povedala, ale neskôr aj napísala Janka:
Spolu so sestrou sme potajomky plakali. Potom som zaspala. Bibi ešte stále potichúčky plakala. Asi o jednej v noci som sa zobudila a videla Bibi plakať . Rozplakala som sa aj ja a potom sme spolu zaspali.
Ráno do izby prišiel uplakaný brat a obe nás objal. Bibi mu povedala, že počula v noci niečo šuchotať a myslela, že to je asi moja mačička, ktorá práve čakala mačiatka, že asi prišla spať do detskej. Ale tá tam nespala a preto si myslí, že
počula Benyho. Ja som jej preto povedala, že jej haraší. Bibi mi povedala, čo počula a ja že sa mi o ňom snívalo. Hneď sa vypytovali čo. Začala som im rozprávať o tom, ako Beny prišiel do izby a pokrútil hlavou. Videl nás a ľahol si na
poschodku, na dolnú posteľ.
A tak sme vlastne zistili, že môj sen a Bibiankine počutie sa zhodujú.
Tak to bol Jankin výklad, ktorý som im ešte nakoniec potvrdila aj ja, že tam naozaj bol. Veľmi ich to potešilo. Sedeli sme na posteli a odrazu sa Beny zjavil na parapete okna. Zvykol tam chodievať a hrával sa s mačkou, alebo pozeral von.
-Beny je tu. Na okne.
-Mami, čo robí? Hovorí niečo?,-deti sú úžasné vo svojich neobmedzených predstavách.
Mňa by nikdy nenapadlo sa spýtať, či niečo hovorí pes. Ale..! Preglgla som.
-Áno, chce, aby si mu zaniesla žlté kvietky, čo si mu večer hovorila.
-Jééj, naozaj! Chcela som mu dať zlatý dážď. Hneď aj idem. Kde je?
-Už je preč.Vidím ho vonku. Beží so susedovým psom okolo plotu. Asi sa hrajú.
Janka bola nešťastná, že ja ho vidím, Bibi počuje a ona nič. Hodila na seba len župan a šla trhať zlatý dážď, ktorý práve v záhrade kvitol. Potom šla splniť sľub a dať mu kvety na hrobček. Vedľa mu položili aj psiu búdu, ktorú si ešte nestihol
užiť. Janka čupela pri hrobčeku a plakala.
-Mami, je tu?, pýtala sa ma s nádejou v hlase. Chcela by som ho pohladkať, prečo ho nemôžem vidieť?
Beny mi vyslal myšlienku.
-Ona ma vycíti, len nech vystrie ruku, bude vedieť kde som.
Pretlmočila som to Janke. Neveriacky na mňa pozrela.
-Neboj sa, skús to!
Janka vystrela rúčku a ejha! Trafila.
-Tu má hlavičku?
-Áno.
-A teraz ho hladkám po chrbátiku a škrabkám po brušku?
Odrazu zistila, že ho cíti. Vždy presne vedela, kde je a dokonca sa začali hrať.
Behali spolu po záhrade. Aj keď bol od nej vzdialený, cítila kde je. Opäť bola na chvíľu šťastná.
Šla sa domov pochváliť otcovi. Čistá detská duša.
-Ja viem, kde je Beny. Ja sa s ním hrám,-kričala.
-Naozaj,- prisvedčila som.
Pred vchodom sedel akýsi neznámy kocúr.Vôbec neviem, kde sa tam vzal a čí to bol. Beny stál vedľa neho a Janka ho hladila.
-Jóóój mami, ako veľmi by som ho chcela tak naozaj pohladkať. Pritúliť ho k sebe.
-Vojdem do toho kocúra,- povedal Beny.
Prekvapilo ma to, ale povedala som to Janke. Bez premýšľania si okamžite kocúra, vzala na ruky. Kocúr zahýbal ušami a Janka vykríkla:
-Beny! Aj on takto hýbal uškami.
Kocúr presne ako Beny keď žil, tlačil Janke hlavičku k hrudi. Potom sa prednými labkami oprel o jej ľavé plece. Janka kričala od radosti.
-Mami, to je Beny! Pozri, pozri, čo robí, to je on! Beny, Beny zavrť chvostíkom.
V živote som nevidela kocúra vrtieť chvostom, ale teraz áno. Bolo to dosť neprirodzené.
Janka kričiac utekala cez kuchyňu stískajúc Benyho – kocúra.
-Ocko, ocko toto je Beny. On povedal maminke, že vojde do kocúra a pozri sa to je on. Beny zavrť chvostíkom!
Ale kocúr sa začal ježiť a Beny už začal vychádzať.
-Povedal, že v ňom nemôže byť dlho,- hovorím Janke,- polož ho na zem.
Kocúr ihneď ufujazdil vonku a Janka za ním.
Beny sa s kocúrom začal na schodíkoch hrať. Janka sa šla popukať od smiechu. Muž to nevydržal a tiež sa prišiel pozrieť. Bolo skutočne smiešne vidieť nadskakujúceho kocúra. Akoby mu preskočilo, tak sa váľal a robil smiešne pohyby.
Ešte chvíľu sa pohrali a potom sa kocúr zrazu otrepal a fujaz matias. Len sa za ním tak zaprášilo. Aj Beny sa stratil, len pred tým povedal:
-Zasa prídem.
Chodil k nám ešte niekoľko dní. Raz keď ho Janka držala na kolenách v kresle a nechcela aby odišiel povedal zvláštnu vec.
-Musím sa ísť učiť. Potom znovu prídem.
Učiť? Pes? A čo? Rada by som bola v Jankinej koži, ktorá toto prijala ako úplnú samorejmosť.
Prišiel. Pomaznal sa s Jankou a povedal:
-Teraz pár dní neprídem. Musím sa ísť na chvíľu niekomu narodiť. Ale nebudem tam dlho, opäť umriem ako šteňa.
Toto už Janke moc nevoňalo a ustavične mi kládla otázky na ktoré som nevedela odpovedať.
-A komu sa narodí? Kde to bude. Ako sa bude volať? Kedy príde? Prečo ti to nepovedal?
Asi za tri dni znovu prišiel. Povedal mi, že sa znovu narodí a teraz sa vráti k nám. To som Janku nachytala tajne plakať vo vrchnej posteli v detskej. Hneď som jej hovorila.
-Beny je tu. Povedal mi že teraz sa narodí k nám.
-Héj? A kedy? Keby som s ním mohla hovoriť.
-Môže a vysvetlil mi ako,- hneď reagoval Beny.
-Janka vraj ty môžeš. Uvoľni sa a zavri oči. Môžeš sa pýtať.
-No, čo ti povedal?
-Keď ja neviem, chcem vedieť kedy sa znovu narodí.
-Skús ešte raz.
Zatvorila oči, ležiac na posteli.
-V júni? Mami v júni?
-Hej ,- odpovedala som jej, potvrdila som to, počujúc Benyho.
– To si ho hneď v júni budeme môcť zobrať?
-To asi nie, veď ho musí jeho mamička kŕmiť.
-Tak kedy?
-Opýtaj sa!
-V auguste?!- pýta sa s pretiahnutou tvárou,- to až tak dlho budeme musieť čakať? A ako budem vedieť, ktoré šteniatko je on?, – pýta sa nešťastná, pretože je len apríl. Síce koniec, ale stále apríl.
-Budeš to vedieť,- uistila som ju.
V júni mala Benyho matka skutočne tri malé šteniatka. A v auguste si deti pre istotu kúpili všetky tri. Dnes bývajú v našej rodine. Dasty, Dženy a Roky. Ani jedného nenazvali Beny. A ktorý z nich to je? To neprezradím.
Už predtým sa mi ukázali pri duchoch ľudí aj niektoré psy, ale Beny bol prvý s ktorým som sa takto mohla „rozprávať“. A som si istá, že aj zvieratá majú dušu. Či existuje psie nebíčko? To neviem, ale keď vezmem do úvahy aká je psia vernosť, čo by v ňom samé robili?