Zvoní telefón. Volá Vierka. Veľmi rada s ňou kecám o všetkom možnom
aj nemožnom, preto hneď utekám na cestu pred dom. To kvôli signálu, ktorý tu
nie je najlepší. Chce mi povedať o svojom zvláštnom sne.
– Ahoj, vieš o čom sa mi dnes snívalo? O Aresovi.
Ares bol ich dlhoročný psí spoločník. Keď som bola u Vierky prvý krát, prišiel
pozdraviť aj mňa. Staručký, prešedivený, len sa tak motal, ale bol to najlepší psí
kamarát.
– Dnes by mal výročie svojej smrti a mne sa o …,- nedopovedala, lebo som jej
skočila do reči.
– Ares,- povedala som prekvapene, lebo v tej chvíli stál Aresov duch predo mnou.
Poznala som ho.
– Hej Ares, náš pes, o ňom sa mi dnes snívalo, ale vieš aký sen, – nepochopila moje
prekvapenie a pokračovala v opisovaní svojho sna.
– Bol to hrozný sen, si predstav, že sme ho išli jesť. Normálne som ho niesla upečeného ako prasiatko. No…
Zdá sa mi to, alebo sa Ares skutočne usmieva, rozmýšľam.
– Ale on je tu, stojí predo mnou, – opätovne jej skáčem do reči. Ares sa posadil a s úsmevom pozeral na mňa. To bude komunikácia. To je nádhera. Teším sa z toho, čo sa práve deje.
– Kto? Ares? A čo tam robí?
– Sedí na ceste predo mnou. A smeje sa. Normálne sa smeje z tvojho sna.
Ares mi ukazoval výjav jej sna. V prednej ľavej packe držal striebornú tácku s
upečeným psom a smial sa. Smial sa tak, že o človeku by sa povedalo, že sa až
za brucho chytal. Smial sa z plného hrdla.
– On … sa smeje -. Hovorím koktavo, prekvapená z toho, čo zažívam.
Ďalšia komunikácia so psom. A ešte k tomu sa smeje! Musela som sa začať smiať aj ja.
– Ty, ja som ho normálne mala na takej tácke…
– Striebornej, – nový skok do reči.
– Áno, ty to vidíš?
-Hej, stojí predo mnou a v packe drží striebornú tácku s pečienkou. Úplne sa rehoce z toho, čo sa ti snívalo.
– On to vie?
– Asi, keď mi to ukazuje,- odpovedám, stále sa pochechtávajúc.
– Ale vieš, mňa mrzí, že sme ho dali utratiť. Neviem, ako to bral on. Bol už veľmi starý a chorý, bolo mi ho ľúto.
Tácka v Aresovej packe zmizla a labkou si zakryl oči. Vyzeral ako animovaná postavička z rozprávky, veľmi neprirodzené pohyby pre psíka.
– Zakrýva si oči labkou,- popisujem do telefónu, čo sa deje.
– On to nechcel, aby sme ho dali utratiť?
Z Aresa nevyžaruje ľútosť ani hnev, ale ako si mám vysvetliť zakryté oči? Nechce na to spomínať? Nechce to vidieť? Nie. Tak čo mi naznačuje? Už viem! Bol slepý!
– Nehnevá sa, ukazuje, že už bol úplne slepý a bolo mu zle. Nevidel.
– Áno, bol už na psa veľmi starý. Ale vieš čo, nad čím rozmýšľam? Keď sme kúpili Aresa, tesne predtým zomrel môj kolega, a ja som si často myslela, či to nebol…
– Niééé,- tentoraz vykríkol Ares, toto už bolo zrozumiteľné nie. Žiadny obraz- výjav, žiadne posunky. Jednoduché a zrozumiteľné nie.
– Niéé,- tlmočím, a nečakám na koniec Vierkinej otázky.
– Či to nebol kolega prevtelený do Aresa,- dokončila.
– Nie, povedal to ešte prv, než si dohovorila. On ti rozumie. A myslím, že týmto nám chcel povedať aj to, že ľudia sa neprevteľujú do zvierat. Neviem, ale asi to tak nie je.
– Vidíš a ja som si to myslela. Bol to zlatý pes. Pudlík stredný čierny, s vysokým IQ. Vedela som mu čítať myšlienky, rozumeli sme si. Bola som jeho tlmočníčkou aj pre druhých. Vždy som vedela, čo chce, alebo čo cíti. Takže to nebol prevtelený kolega…
Vidím, ako Ares krúti hlavou, že nie. Asi som sa pozrela inam, ale zrazu tam Ares nebol.
– Už tu nie je. Je preč,- oznamujem.
Prvýkrát sa mi stalo, že som počula psa smiať sa. S naším psíkom Benym som hovorila, ale takto sa doslova rehotať.
A vraj smiechom sa odlišujeme od zvierat.
– Ten tvoj sen mu bol veľmi smiešny. Keby si ho videla…
S Vierkou sme mali viac zážitkov, týkajúcich sa druhého sveta. Preto o tomto zážitku nemala žiadnu pochybnosť. O to viac ma to tešilo. Mohla som úplne uvoľnene rozprávať a polemizovať s ňou o kontaktoch s duchmi psíkov a ľudí.
O tom, ako sa väčšina z nich šťastne smeje, aj o tom, s akým nadhľadom pozerajú na náš svet.
Dopísala som túto vetu a zvoní telefón. Vierka. Ani už neviem prečo volala. K písaniu príbehu som sa už nevrátila a mailom som napísala Vierke:
– Pretrhla si mi nitku myšlienok. Asi by som už napísala niečo nevhodné, tak radšej končím a posielam ti ten príbeh, keď si ma Ares vybral za sprostredkovateľa a telefonoval s tebou cezo mňa. Dúfam, že pripíšeš ešte niečo o Aresovi.
Zdenka
A ona odpísala, čo mala poznačené:
Tu je môj zážitok z uvedeného dňa.
Štvrtok je môj jasnozrivý deň. Dnes je štvrtok, 22. 10. 2009.
Včera uplynuli štyri roky od Aresovho odchodu.
Poslal mi správu.
V ezoterickom kníhkupectve som natrafila na knihu autora Gary Kowalski: Duše
zvířat.
Vydal Emitos, Brno, 2009. Na zadnej strane knihy je napísané:
„Nikto nemôže dokázať, že zvieratá majú dušu.“
Knihu som si nekúpila, ani som ju nečítala.
Nechcem sa nechať ovplyvňovať jej obsahom. Chcem dokázať, že zvieratá majú dušu.
Potrebovala som ten citát, aby som sa odpichla.
Aby Zdenka opísala svoj zážitok, dôkaz o tom, že zvieratá majú dušu.
V prvú chvíľu som si myslela, že Vierka zatelefonovala v nevhodnú chvíľu, ale keď som sa vrátila k notebooku, zistila som, že končí batéria a ja ho nemám napojený na elektrinu. Vierka mi pretrhla nitku spomienok na stretnutie s Aresom, ale zachránila všetko, čo som napísala. Skutočné náhody neexistujú a preto ďakujem za to vesmíru. A tajne si myslím, že to spôsobil Ares.