Skupina Adrián

jún 8, 2017

Všetko je energia, aj duchovia. Preto sa niekedy sa dajú vidieť iba ako hmla, či dym. Sú amorfní. Keď si táto energia zapamätá svoj tvar, môže ostať v ňom, prípadne sa doň znovu sformovať. Môžeme si to predstaviť napr. ako keď fajčiar vyfúkne krúžok dymu, chvíľu si tvar kruhu zachová a potom sa postupne roztratí. Alebo vyfúknutá bublina zafarbená dymom – má svoj tvar, keď bublina praskne, aj dym stratí svoj tvar. Dym je ako energia ducha.
Kedysi som vídala len ako keby oblaky, chuchvalce dymu , či hmly. Postupom času sa mi ukazovali viac menej ako hologram, resp. ako odraz človeka vo výklade. Neskôr sa mi dali vidieť ešte jasnejšie a niekedy som rozoznala aj napríklad pehy či znamienka. Ale stále je to energia, ktorá z človeka ostala. Vždy záleží na viacerých faktoroch, či sa mi niečo objaví, nikdy duchov nevyvolávam. Sú to pre mňa slobodné duše a sami sa rozhodujú , čo chcú, alebo môžu urobiť.

Pár dní som bola v Bratislave. Bývala som v prázdnom byte, nachystanom na prenajímanie u mojej dobrej priateľky. Ponúkla mi ho, pretože prenajímať sa mal začať až o mesiac. Veľmi sa mi to hodilo, neďaleko odtiaľ mala školu moja dcérka tak sme spolu mohli tráviť viac času a keď chcela, nemusela ísť spať na internát. Jeden večer sa zrazu v izbe objavilo množstvo duchov. Sedeli po stoloch, na gauči, na zemi , niektorí stáli. Mnohých som poznala, samozrejme iba ako duchov, ktorým som s pomocou príbuzných pomáhala do Svetla. Boli to väčšinou duchovia mladých ľudí, ktorí si život vzali sami.
Pred časom som pomáhala odísť do Svetla rodičom jednej rumunskej lekárky, pracujúcej v Nemecku, . Aby sme sa s lekárkou pri rituáloch dorozumeli, prekladal slovenský lekár do nemčiny.(rituálom volám vytvorenie ochrannej energie pre dotyčnú osobu a aj mňa) Lekárkini rodičia zomreli krátko po sebe. Stretli sa v inej dimenzii hneď, Keď zomrel otec a opať s lekárom -prekladateľom sme ho s dcérou-doktorkou odprevádzali. Oboch som ich videla stáť pri dverách. Nejakým spôsobom dali dohromady a viedli túto skupinu. Zdieľaním energie tejto skupiny som zistila, že im záleží na životoch tých, ktorí by ešte mohli žiť a nesiahať si
z nejakého dôvodu na život. Tiež na tých, ktorí si naň siahli a potrebujú sa dostať do svetla.
Bol medzi nimi aj duch učiteľky z materskej školy, ktorá ma pre pár rokmi z kómy oslovila výzvou: CHráňte deti!
Boli tam hlavne duchovia, ktorí zažívali kedysi šikanu, neporozumenie rodičov, školy alebo okolia.
Rôznymi spôsobmi šikanované deti už vedeli, že ich rodičia dávali niekedy radšej prednosť „obstátiu v spoločnosti“, než duši svojich detí. Deti im nemohli a nedokázali povedať, čo ich trápi, nenašli nikoho, kto by pri nich stál a bral ich také aké sú a chránil pred zlobou.
Skupinu som sa rozhodla teraz po niekoľkých rokoch nazvať Adrián. Adrián bola žena, ktorá sa obesila. Trápila sa v živote tým, že chcela byť mužom. Nakoniec to nezvládla a život si vzala. Bola prvým duchom pri ktorom som sa stretla so šikanou a netolerantnosťou spoločnosti. Aďka vtedy odkázala svojej mame, že písala a jej mama knihu vydala.

Názov : VYŠŠIA SPRAVODLIVOSŤ: Kniha je debutným dielom zosnulej autorky, ktorá chcela vyjadriť svoju túžbu po spravodlivejšej spoločnosti. Dej sa odohráva vo vymyslenej krajine, kde okrem bežnej polície pracuje aj jej utajená zložka. Jej členovia „Druhého súdu“ uplatňujú rovnakú spravodlivosť bez ohľadu na majetkové postavenie osôb, ktoré porušujú ľudské a morálne pravidlá.
Hlavnými postavami sú dve ženy, ktoré pochádzajú z rôznych vrstiev spoločnosti. Vzniká medzi nimi krásny, láskyplný vzťah po ktorom obidve túžili, nenachádzali ho však v mužskej spoločnosti. Kniha vyjadruje ich túžbu po láske a o naplnení tejto lásky na úrovni duševnej aj telesnej.
Autor textu: Dargeth A. Grabow

Podľa nej som nazvala skupinu. Aďka veľmi túžila byť mužom. Aj Aďka- Adrián bola medzi týmito duchmi, ktorí aj takto poprosili o to, aby som sa viac venovala deťom, šikane a rôznym neporozumeniam. V tej dobe som už mala isté skúsenosti aj vďaka šikany mojej dcéry na základnej škole.
Ani ona mi vtedy nedokázala povedať, čo sa všetko s ňou deje. Aj keď som vnímala tmavú energiu, nevedela som si ju úplne vysvetliť, ani to, prečo tam presne je a nedá sa mi vyčistiť. Vedela som len, že ju neovplyvňuje žiaden duch. Nikdy to nebýva také jednoduché, ako sa to jednoducho napíše alebo číta. Popri tom mi telefonovalo veľa ľudí so svojimi problémami, dosť vážnymi. Partner chcel tiež vidieť len to, čo bolo zvykom vídať a tak ako dokázal on. Dcérka bola čudná a v rodine nastávali nezhody. Ona ma chcela chrániť a robila to tým, že mlčala o najdôležitejšej veci. Ale keď mi povedala, že musí z tej školy odísť, že už to tam nevydrží, aj som videla, že to inak neviem napraviť, jedného krásneho dňa som zbalila všetky veci a bez akéhokoľvek vysvetľovania som s ňou odišla. Vrátili sme sa do jej rodnej školy. Bolo šťastie, že som nebola zamestnaná a tým bola voľná. Verila som, že sa proste uživím. samozrejme ako hovorím, vždy to vyzerá jednoducho, ale naučila som sa už kedysi dávno žiť len pre tento deň a tak sme to postupne zvládali. Dcérka nastúpila naspať do rodnej školy.Nezvládala to však ostatná časť mojej rodiny a jedného dňa som sa práve na dcérkine naliehanie vrátila nazpäť k partnerovi. Ona ešte ostala tam v domnení,že základnú tam dokončí. Lenže nastali rôzne komplikácie a aj zdravotné problémy a samozrejme velkú úlohu zohral smútok za mnou a dcérka sa znovu sťahovala nazpäť na dolniaky. Našla sa nová škola, lenže nevyriešil sa základný problém. Scénar hádok a mužovej nedôvery sa opakoval. Veľmi sa hneval, keď ju chytali nie práve veselé nálady a myslel, že to je len lenivosť.
Vďaka nemu a neústretovosti riaditeľa školy, do ktorej neskôr po svojich zážitkoch šikany chodila, som spoznala silu ducha Aďky-Adriána. Vtedy ma podržala a najviac pomohla Aďka- Adrián. Dcérka upadla do depresie, už nevládala chodiť do školy a ani jej otec nepochopil, že je to normálna choroba a upodozrieval ju spoločne s ďalšími z lenivosti. Našťastie dcérka aj vo svojich trinástich rokoch bola dosť uvedomelá a rozhodla sa ísť radšej na psychiatriu, než by si mala siahnuť na život.
Jej otec sa stal veľmi netolerantný a namiesto podpory sme zažívali opak. Postavil sa na stranu rozšíreného názoru, že deti zneužívajú rodičov, že len sedia pri počítači, nič nerobia a skrátka sú lenivé a taká je aj ona. Spoločne s riaditeľom na mňa tlačili prinútiť ju chodiť do školy za každých okolností. Lenže ja po svojich skúsenostiach s duchmi a samovraždami mladých ľudí – aj detí, som sa rozhodla, že pri nej budem stáť aj za cenu, že by ju nenechali dokončiť posledný ročník a natreli by ma na sociálke, že ju zanedbávam. Nič z toho mi nestálo za stratu dcérkineho života. Kedykoľvek som si spomenula na to, ako radi by teraz rodičia vrátili čas a boli by omnoho chápavejší, keby ich dieťa žilo, vedela som že ma nič nezastaví. Namiesto do školy som ju zobrala na welnes a odtiaľ potom odišla na psychiatrickú kliniku do Kremnice. Videla som, že pri nej nie sú duchovia, ktorí by ju ovplyvňovali a predsa rozmýšľala nad vlastným životom a bytím, či nebytím. Uvedomila som si že toto nezvládnem sama a súhlasila som s jej návrhom, aby išla na psychiatriu. Bolo to najlepším riešením. Vtedy som ešte nevedela, čo všetko dcérka počas šikany zažívala. Všetko som sa dozvedela až po šiestich rokoch – od už dospelej dcéry. Človek často nevidí úplne najbližších a seba, ale dnes som šťastná, že som pri nej stála a že sa rozhodla žiť. Bolo jedno čím a kto všetko sa mi vysmieval, či vyhrážal. Ustavične som myslela len na jej život, že mi vyhrážali sociálkou a že sa nedostane na strednú , no a čo, že nebude mať školu, no a čo, že nenájde zamestnanie, no a čo, že mi zoberú prídavky (smiešne čím zabezpečuje náš štát naše deti.) Dnes viem pochopiť aj to, čo zažívajú rodičia a ako sa na nich vyvíja psychický nátlak systémom škôl, zdravotníctva a rôznych nepochopení a predsudkov. Aďka- duch, ma vtedy navštevovala a povzbudzovala. Keď už aj dcérka bola v bezpečí psychiatrickej liečebne a ja som prežívala doma zúfalstvo, že nemôžem najbližšiemu človeku pomôcť, bola to ona – Aďka, kto aj v noci ku mne prišiel a povzbudil ma , že všetko sa zvládne a dá sa do poriadku. Že aj toto je súčasť nášho rastu a kus cesty, ktorú sme si pred narodením vybrali.
Dcérka si zažila svoje a ja som takúto situáciu zažila z pozície rodiča. Posilnilo ma to a donútilo uvedomiť si skutočné hodnoty.
Od udalosti a spoznania skupiny Adrián ušlo päť rokov, dnes som sa to rozhodla uverejniť.
Inšpiroval ma k tomu nie najkrajší koniec odvádzaného ducha, ktorému samovraždu nechcela odpustiť jeho priateľka. Aj jemu pomohla skupina Adrián. Najskôr mu pomohli precitnúť z časovej slučky a potom zmieriť sa aj s neodpustením. Keď precitol a vnímal výčitky, aj on už vedel , že sa mohol rozhodnúť inak a riešiť veci inak, lenže aj on bol okrem svojich myšlienok ovplyvňovaný iným duchom, ktorý sa predtým obesil. Zdieľal jeho energiu a v slabšej chvíli urobil to isté, čo on. Adrián mu pomohla so Svetla
Zmeniť sa to teraz už nedá, ale keby …
Som šťastná, že skupina Adrián existuje.

Leave a Reply