V tomto príbehu je prepletených viacero aj navzájom neznámych aktérov a hrá v ňom svoju úlohu aj duch kocúra. Ale pekne po poriadku, aby sme sa v tom všetci mohli vyznať. Ukazuje sa v ňom však veľmi pekne, ako nám z druhej strany pomáhajú.
Začalo to mladým duchom Marcelkom. Bohužiaľ spáchal samovraždu a pripravil tak hlavne svojej mame depresie a mnohé nepríjemné veci s tým spojené . A aj keď takáto bola jeho cesta,ktorú si naplánoval ako duša, tiež mu bolo ľúto, že si na život siahol.
Keď mi jeho mama zavolala, práve sme niečo robili na chalupe, preto som nemala veľa času a náš rozhovor som odsúvala.
Lenže išla som po dvore a Marcel sa ukázal. Chcel, aby som jeho mame zavolala, pretože plače a jeho to trápilo. Chcel, aby som jej pomohla. Vzala som telefón a jeho mamy som sa začala vypytovať a opisovať Marcela tak, ako sa mi ho darilo vidieť.
Marcel si prial, aby mama nefajčila. Napokon odišiel do Svetla.
Následne mi zavolala žena, ktorá mala kontakt od Marcelovej mamy. Zomrela jej dcérka a ostala tu, pripútaná k tomuto času a miestu. Keď sme ju odprevádzali, prišiel Marcel – poznali sa aj v živote – a pomohol Janke odísť do Svetla.
Samozrejme, že som to povedala aj Marcelovej mame, ktorá mi volávala viackrát, pretože jej bolo veľmi smutno.
Raz – bolo to pred Veľkou nocou – mi opäť zavolala a Marcel sa aj ukázal. Pripomenul, že rád pomáhal pri zdobení tôrt a bol by rád, keby jeho mama piekla zvláštne korbáče. Ukázal mi plech na ktorom bol jeden veľký a pod ním niekoľko malých korbáčikov. Postupne som prišla na to, že sú zo snehového cesta. Boli ozdobené na konci čokoládou a niečím farebným, čo vytváralo dojem stužiek. Prial si, aby jeho mama piekla takéto sladké korbáčiky a aby sa korbáčom nie švihalo dievčatám po nohách, ale aby sa im dávali sladké korbáče.
Zlatý, možno by bolo naozaj dobré zmeniť zvyk vyšibať za osladiť.
Jeho mama sa však trápila, že mu tak málo hovorievala, ako ho ľúbi.
Marcel jej odpovedal:
– ale mami, veď lásku cítime srdcom a tam sa to aj hovorí. Na to netreba slová. Ja som vedel, že ma ľúbiš.
Snažil sa ju upokojiť a povzbudiť.
Niekedy, keď mi volala Jankina mama, prišiel miesto nej Marcel a povedal, že Alenka má inú prácu a momentálne nemôže. Ktovie, čo všetko tam robia?
Po nejakom čase mi napísal mladý muž a aj keď sa snažím ľuďom, ktorí mi napíšu do mailu aj kontakt, volať čím skôr, niekedy to proste nevyjde. Z tohto mailu však išlo niečo naliehavé a tak som sa rozhodla mu zavolať. Vtom okamžiku mi zavolala dcérka, že jej volal nejaký muž,dôrazne povedala, nech mu rozhodne zavolám a poslala mi jeho číslo v sms. Dcérke zostal telefón po asistentke, nechcela zmeniť číslo a veľmi rada mi predáva takéto odkazy. Často sa o prípadoch rozprávame, pretože aj ona zrejme po mne niečo zdedila. Ja ju zatiaľ z tohto všetkého chcem vynechať a chrániť. Predsa len je veľmi mladučká a najskôr musí dokončiť školu. Zvládať emócie, ktoré popri tomto zažívame, je veľmi ťažké a u nás rozhodne niesú ľudia, ktorí by nám s týmto vedeli pomôcť. Ale ona napriek svojej mladosti je aj na asistentku a moju pomocníčku ako stvorená. Už som jej aj sľúbila, že ju na niektoré akcie začnem brať. Od malička ju teší česať a skrášľovať ľudí a hoci ja som na takéto veci tvrdý oriešok ona sa teší, že na niektorej akcii týmto svojím umením ľudí poteší a pomôže im zrelaxovať.
Ale naspäť k telefonátu.
Číslo, ktoré mi poslala, presne súhlasilo s číslom na mojom displei. Hoci sa jednalo o kocúra, mladý muž sa nedal odradiť a nečakal, kým si nájdem čas a zavolám mu. Hľadal aj iné cesty. Dcérka ma dôrazne požiadala, aby som mu hneď zavolala a ja som práve v tú chvíľu šla volať. To len tak pre zaujímavosť a preto, že náhody neexistujú.
Hlas mladého muža v telefóne znel príjemne. Bol na svojho kocúrika veľmi naviazaný, pretože s ním prežil dlhé roky a práve kocúrik mu často pomáhal. Mohol sa mu vyžalovať,bol jeho oporou aj vtedy keď mu nikto nerozumel – čas puberty a mladučkého veku.
Práve v takomto kritickom veku deti potrebujú najväčšiu podporu a pocit lásky – raz napíšem o šikane, o nevedomosti rodičov o nepochopení školou a rutinnej práci psychologických pracovníkoch, keď nerozoznajú individualitu a mladí ľudia potom z nedostatku vedomosti a opory páchajú samovraždy. Dospelí majú zvláštne priority a predsa najväčšou hodnotou je láska a pochopenie.
Keď sa mi tento kocúrik – teda riadny lenivý macko ukázal, bola som mu vďačná, že tohoto mladého muža podržal v najhoršom. Mladému mužovi som kládla otázky a keď som si bola istá, že vidím jeho kocúrika, dohodli sme si stretnutie.
Jeho kocúrik Murko a ešte niekto – už neviem kto – sa tiež dostali do Svetla a môžete si byť celkom istí, že ani kocúrik sa na mladého muža nehneval, že v posledných hodinách nebol k nemu najlepší. Aj kocúrik Murko – no krásny siamský chlpatý kocúr – mal rád svojho pána. A ja som sľúbila, že keď sa niekedy ukáže a niečo odkáže, dám mu vedieť.
Teraz sa vrátime na začiatok k Marcelovi.
Často robím, len cez telefón a s mnohými ľuďmi som sa nikdy nestretla, hoci by ma aj chceli spoznať. Ale verte tomu, že som trošku svojrázny, ale obyčajný človek, ktorý miluje ľudí a musím priznať,že čím ďalej tým viac milujem aj duchov. Napokon aj oni boli ľudia a žijú ďalej.
Marcelkova mama však u seba usporiadala stretnutie na maľovanie aurakvetu. Času veľa nebolo, ale ja som chcela aby si odniesli domov niečo, čo môžu využívať a čo im môže pomáhať. Ja som si od Marcelkovej mamy okrem iného odniesla aj plnú krabicu snehových zákuskov. Začiatky sladkých veľkonočných korbáčov. Chutili absolútne všetkým.
Na začiatku som s každým hovorila individuálne. Kvôli svetlu a samote som ich po jednom brala vonku. Pozrela ruky a niečo málo im povedala. Medzi nimi prišla na rad aj Marcelova mama.
Pýtala sa ma.
– A Marcelko tu nieje? Nevidíte ho? Nič mi nechce povedať?
– Bohužiaľ, nieje tu. Ale pamätáte si ako ma rešpektoval, keď videl, že mám prácu a len sa ukázal a hneď odišiel? Bol citlivý a čakal na neskôr. Možno aj on má nejakú inú prácu. Tak, nie je tu.
– MAČIAK JEDEN !
Povedala Marcelova mama s úsmevom.
Lenže v tú chvíľu sa ukázal chlpatý kocúr Murko. Dvihol ľavú labku a na nej mal nakresleného žltého vysmiateho smailíka.
Kocúrik Murko priniesol odkaz pre Marcelovu mamu, ale aj pre mladého muža, ktorému predtým patril.
-Žiť veselo, usmievať sa, tešiť sa.
-Aha, Marcel nemohol, ale ukázal sa naozajstný mačiak:)
Bolo to prekvapením aj pre mňa.Mladý pán sa zaoberal prácou s PC a smailík k počítačovej reči jednoznačne patrí. Zaujímavé, že tomu rozumel aj jeho Murko a priniesol odkaz práve tam.
Opäť uplynul nejaký čas a ozvala sa mi matka, ktorej mladý syn podľahol zákernej rakovine.
Keď som s ňou volala prvý krát, videla som ho na cintoríne. V tú chvíľu tam boli za ním aj rodičia. Vrátil sa čas do doby jeho pohrebu a opísala som jeho mame, čo mali oblečené a že jeho brat nestál pri nich a rôzne iné veci. Jarko síce svoj pohreb videl, ale už neviem, či aj vnímal, že pochovávajú jeho telo. Skutočne čas hrá zvláštnu úlohu a ja verím, že raz v ňom budeme cestovať:)
Jarko bol ešte tu a dohodli sme sa na jeho odprevadení.
Keď sme volali druhý krát, pri odprevádzaní ešte sedel na cintoríne a hral sa s kľúčmi. Nevedela som rozoznať, čo si to pohadzuje v ruke. Najskôr som to považovala za kamienky. Že sú to kľúče, na to sa prišlo až postupne. A hádajte kto sa pri Jarkovi na cintoríne objavil? Ak ste si typli Marcel – uhádli ste.
Bol to práve Marcel, ktorý prišiel pomôcť Jarkovi prejsť ďalej, hoci sa predtým nepoznali a každý z nich bol z iného konca republiky. Ukázal mu, že sa tam môže aj voziť na motorke, tak ako on na bicykli, s ktorým sa aj mne zvykne ukazovať. Porozprával mu asi ako to TAM chodí, zašiel s ním aj k mame domov a keď Jarko aj s ďalšími odišiel do Svetla,
Marcelko ostal tu. Šiel niekam inam, zrejme pomôcť nejakému inému duchovi. Verím, že sa s ním ešte stretnem. Jeho mama môže byť naňho pyšná aj po smrti.
Nie je pre mňa jednoduché napísať takýto prepletený príbeh, ale dúfam, že sa to teraz podarilo a o živote a odchodoch do Svetla vieme trošku viac.