Čriepky z mojich minulých životov.

apríl 24, 2018

Keď máte za sebou viac ako 500 stretnutí s duchmi a rozhovorov s ich príbuznými, je jedno či len cez telefón, alebo osobne,  už sa nedá premýšľať, či tomu inému životu veriť alebo neveriť. Už to proste viete a beriete ako samozrejmosť, že ten život naozaj pokračuje a láka vás bádanie po ďalších skrytých a pre nás žijúcich ľudí tajomných veciach. Prečo sme tu? Prečo sa nám deje to, čo prežívame? Prečo sa s niektorými ľuďmi okamžite cítime tak dobre a s inými naopak? Naozaj sme tu už spolu boli, reinkarnujeme sa, alebo čo sa to deje? Ako to, že sa niekto môže na prvý pohľad zamilovať a dokonca ostať s človekom celý život? Kde sa vzala takáto láska? Prečo sa tamten ustavične opíja a henten je akýsi čudný.

Je veľmi ľahké tvrdiť o niektorých ľuďoch, že už sú hold takí , alebo onakí, lenže v skutočnosti nejde nikoho takto zaškatuľkovať, aj keď by to bolo jednoduchšie. Je treba sa pozerať na každého človeka ako na jednotlivca a unikátnu ľudskú bytosť.

Snažím  v knihe opísať postupne moje minulé životy , aj ako funguje duša pred vtelením sa do tohto. Priebeh súčasného života mám aj ja, tak ako skoro každý  ovplyvnený minulými životmi, cez osoby z minulosti s ktorými som sa stretla v tomto živote. Spoznala som, že sme už spolu nejakým spôsobom existovali, keď sa mi otvorila možnosť uvidieť záblesky a niekedy aj dlhšie úseky z minulých životov.

Uvádzam ich chronologicky ,  v čase v ktorom asi mohli prebehnúť , hoci mne sa otvorili na preskáčku a ako prvý som videla život s mojim  vtedy bratom. Teraz je policajtom a spoznala som ho cez xchat, čo bol predchodca pokecu. Zvonilo mi vtedy v hlave pri pohľade na jeho nick akési divné bzučanie, či zvonenie až som ho oslovila, či sa poznáme. Bola to hlúpa otázka, pretože tam má každý svoj nick vymyslený a nijako sme sa nemohli poznať, ale nedalo mi to  a napísala som na nick PALO3

  • -poznáme sa ?
  • -a máme sa?
  • -neviem, nepísali sme si ? kto si?
  • – nezľakni sa, ale ja som policajt a ty?
  • – haha, teraz sa nezľakni ty, som jasnovidka xixixi                                                                                                                             takto som spoznala v tomto živote brata z nejakého minulého života. ten zvonivý pocit v hlave ma nepustil a prvotné slová pomocou ktorých sme začali komunikovať v tomto živote mi z pamäti nevymazalo ani osemnásť rokov, ktoré odvtedy ubehli a my sme si prežili rôzne veci aj búrky v týchto životoch, ale čistí priatelia sme dodnes a s takmer všetkým sa môžeme s dôverou jeden na druhého obrátiť.

a o mne sa dá povedať, že som bádateľom životov pred , tu  aj  po živote.Vtedy sme obaja boli zlodeji.

A iné životy sú tiež zaujímavé.Tento sa asi odohral najskôr.Vidím sa, ako pozorujem svojho manžela pri práci. Montuje niečo v rakete. Je skoré ráno. Som ešte v nočnom šate, vidím si kus šiat z ľahúčkej látky podobnej hodvábu., alebo kašmíru. Viem, že som práve vstala a vyliezla z akéhosi podivného lôžka a hneď sa šla pozrieť na manžela. Milujem ho. Je to vzájomné. Muž má na sebe ľahkú kombinézu. Pozorujem jeho ruky, ktoré ma fascinujú, aké sú pevné a nežné zároveň, keď sa ma dotýka. Teraz jeho štíhle prsty  držia dajakú súčiastku do rakety. Medzi palcom a ukazovákom v jednej ruke  súčiastka a v druhej akési meradlo. Chvíľu sa sústredí, lebo zachytil môj príchod a potom ruky s presnosťou chirurga začínajú súčiastku dávať na miesto. Sme spolu v dokonalom telepatickom spojení.Milujeme svoje telá, svojho ducha aj dušu. Dokonalá láska. Nádherný pocit absolútnej dôvery a poznania sa. Dokonalý súlad, súznenie duší. Som niečo ako kňažná. Nie sme starí, ale ani najmladší. On stavia a navrhuje rakety. Spolu cestujeme vesmírom, oddaní jeden druhému.  Myslím na  to,  ako mi hovoril svadobný sľub vernosti našej láske. Stále ho spomínam, aj v noci sme sa o ňom rozprávali. Viem ho  od slova do slova, rezonuje vo mne , pretože začínal hrozne. takmer sa mi podlomili vtedy kolená. Vraj:

Ak sa niekedy zamiluješ a budeš chcieť žiť  s niekým iným, môžeš mi to povedať bez obáv, aj tak ťa budem ľúbiť a chápať, hovorím to, pretože ťa milujem bez podmienok a chcem, aby si bola šťastná po celý svoj život. Veľmi  si však želám, aby sme ostali a  zostarli spolu,  lebo tak, ako  ťa ľúbim teraz, ťa budem navždy, nech život prinesie čokoľvek.  Sľubujem.                                                                                                                                                                                                 Videnie z nejakého môjho praživota hádam z čias Atlantídy, alebo možno aj inej planéty zmizlo. ale pocit bezpodmienečnej nádhernej oddanej  lásky vo mne ostal.

Som čerokézska indiánka. Utekáme pred niekým, kto napadol našu osadu. Bežím medzi poslednými. Dobehol ma muž so sekerou – možno tomahawkom. Zrazu akoby som mala oči aj vzadu. Alebo videla bokom. Sekera sa mi zaťala tesne ponad pravé ucho. Krv zamrzla a takmer nešla.                                       Okamžite som bola mŕtva, ale čas sa mi neskutočne spomalil. Môj duch sa zastavil a pozeral na scénu podo mnou. Cudzí beloch ma drží v náručí a mení sa mu energia. Začína ružovieť. Ale ružová s iskričkami je predsa láska! Jeho vlastná energia lásky ma zachytila a ja som ho mohla pozorovať ďalej.   Bože, aká si krásna, teba som nemal zabiť, mal som si ťa nechať.                                                            Šepká s ľútosťou, ale je neskoro. Úžasné, zamiloval sa do mŕtvej indiánky! Hoci beloch, pozeral na mňa s láskou. Slzy z jeho očí kvapkali na moju hruď a pritom jeho pery šepkali slovíčka lásky a obdivu k mojej kráse. Aj mňa, ako ducha, to prekvapilo a dojalo. Keby že mi bije ešte hmotné srdce – rozbúšilo by sa. Napriek tomu, že mi vzal telo, nebol vo mne hnev ani pomsta, naopak – priťahoval ma a nakazil ma energiou lásky. Priťahoval ma ani nie on, veď som ho videla iba zhora, ale tá ružová energia, ktorú začal vyžarovať. Mal tmavé husté vlnité vlasy. Po mojich ma hladil, aj keď mu po ruke stekala krv. Plakal. Pomaly a jemne mi položil telo na zem. Jemnulinko. Akoby na tom ešte záležalo! Už mi nemohol ublížiť, ani nechcel, miloval ma! Všetko bolo spomalené. Hoci to bol, dá sa povedať okamih, vnímala som mnoho vecí naraz a preto sa zdalo, že čas bol pomalší.

Mala by som cítiť nenávisť a zlosť. Veď práve pripravil moje dieťa o matku. Ako bude ďalej žiť? Kto sa o neho postará? Videla som však len jeho iskrenie lásky a pokračovala som k svetlu, ktoré sa rozžiarilo a volalo ma k sebe. Môj duch do svetla rád vošiel.                                                                                               Svetlo bolo také všeobjímajúce a všechápajúce, že neostalo miesto na akékoľvek výčitky a negatívne pocity či emócie.

***

Zasa utekám. Tentokrát som takmer dospelý muž a bežím s bratom. Bežíme cez polia. Taliansko! Preskakujeme ohrady okolo malých políčok. Žrde  boli miestami polámané. Brat beží za mnou. Jeden z nás sa volá Geronimo. Sme zlodeji. Utekáme s lupom. Zrazu brat zmenil smer a rozdelili sme sa. Beží šikmo dole a ja stále k lesu. Brata dobehli a chytili.

-Utekaj! Utekaj! – kričal na mňa.

Vidím, ako sa brat s drábmi bije. Ja utekám do lesa. Podarilo sa mi ujsť. Boli sme dobrá dvojica. Mnohým sme pomáhali prežiť z toho, čo sme ukradli. Brata obesili. Akou smrťou som skončila ja neviem doteraz, ale vtedy sme boli bratia, zlodeji. V súčasnom sme kamaráti, ktorí spolu preberú takmer všetko.

**Ďalší život je s človekom, ktorý ma zabil ako Indiánku. Znovu sme sa dali dohromady, vtedy nevediac o tom , že už sme sa v nejakom živote stretli. Milovala som ho. Lenže on ma chcel iba vlastniť.  Nie je to dobré manželstvo. Som v ňom nešťastná a trpím. Toto utrpenie ticho znášam. Muža mám agresívneho žiarlivca. Deti našťastie nemáme. Možno aj preto si zvykol vybíjať si zlosť na mne. Mužov priateľ, tiež poľovník, ktorý k nám chodí čoraz častejšie, je občas nechceným svedkom, ako so mnou zle zaobchádza. Pohľady sa nám stretli raz a potom častejšie a častejšie. Chápavejšie. Zapozerali sme sa do seba. Rozumeli sme si aj bez slov – energiu lásky bolo cítiť široko ďaleko. Naplánovali sme spoločný útek. Chce ma oslobodiť od tyranského muža a urobiť šťastnou. Ľúbim ho a vidím nádej nového šťastného života.                                                                                                                                  Veci na útek mám ukryté v kroví vzadu v záhrade. Muž je na poľovačke. Patrili sme k  stredne bohatej vrstve. V dlhých šatách sa snažím nezamotať pri behu. Nadvihujem si šaty a rýchlo sa potrebujem dostať do zadnej časti záhrady, kde mám veci, ale hlavne ma tam čaká moja láska, s ktorou ma čaká šťastný život. Už ho vidím! Srdiečko mi zabúchalo. Vystúpil spoza stromu. Bežím k nemu. Vydychujem a usmievam sa. On berie veci z krovia a pristupuje ku mne. Stojíme a pozeráme si do očí. Vidíme v nich nádej a šťastie. Je teplý deň a ja mám na hlave klobúčik pod krkom zaviazaný širokou mašľou .V jeho očiach sa ale zrazu objaví strach. Zreničky a celé oči  a mu rozšírili a pozerá akoby za mňa smerom k domu. Otáčam hlavu a vidím muža s loveckou zbraňou. Nie len jeho !Vidím ku mne sa blížiaci náboj! Ozval sa výstrel  a čas sa úplne spomalil, stal sa iným – vidím aj náboj ako sa ku mne približuje. Zasiahol ma! Cez chrbát mi zasiahol srdce. Telo padá k zemi, ale ja som nad ním! Necítim žiadnu fyzickú bolesť ale zmätok. Čo sa to stalo? Prišla aj  úľava, že druhý výstrel ktorý mal zasiahnuť môjho záchrancu ho minul. Vyhol sa mu, pretože sa sklonil k môjmu telu. Ešte na mňa pozeral a pribehli k nám naše poľovnícke psy. Našťastie ho poznali, preto mu neublížili, len začali oblizovať moju tvár. Vtedy sa postavil a utiekol. Stratil sa medzi kríkmi a stromami. Podarilo sa mu ujsť. Láska nás však držala pri sebe. Utekala som s ním, teraz ako duch a kam šiel on, tam aj ja. Chcela som byť s ním a tak som sa od neho nepohla ani na krok. Postupne som zisťovala, že ma nevidí a nepočuje. Zbytočne som mu hovorila, ako ho ľúbim.Utešovala som ho, keď plakal a žialil. Hovorila som mu aká som šťastná, že už nemusím žiť so svojim mužom. Lenže on bol čím ďalej, tým smutnejší a zamĺklejší. Nikdy mi neodpovedal. Prišla som na to, že som duch. Že nežijem. Aj sa mi zdalo, že vtedy v záhrade žiarilo akési svetlo, ale ja som mala oči len pre svojho milého. Videla som len to, čo som chcela vidieť. Ostala som pri ňom, ťahala ma spoločná láska aj jeho smútok  a dokonca vernosť aj po smrti. Už ostal sám. Postupne som si na nový život ducha zvykla. Pozorovala som ho každý deň ako žije, až do jeho smrti. Nikdy ma neprestal ľúbiť, ani ja jeho. Čakala som ho. Keď opúšťal svoje telo, bola som pri ňom, samozrejme ako duch . Čakala som ho a celý čas , ktorý na zemi ešte žil,  som väčšinu  strávila s ním. Telo mal omnoho staršie, ale zbadal ma a akonáhle ma uvidel, omladol aj on. Mladý a šťastný v novom živote ducha. Spolu sme vstúpili do Svetla. Zodvihla nás k nemu láska a radosť, že sme spolu.  Dnes viem, že on bol človekom s ktorým som  lietala po vesmíre.

Nabudúce  tu uverejním aj to, ako približne to vyzerá medzi dušami  a ako sa na zem vtelil otec a neskôr aj ja:-)

Leave a Reply