K nastávajúcemu sviatku dušičiek sa konal prednáškový seminár v jednom kultúrnom dome Bratislave. Zišli sa tam veľmi príjemní ľudia, ktorí mali veľa otázok a od samotného začiatku sa pri niektorých začali objavovať duchovia.
Zvoní telefón. Volá Vierka. Veľmi rada s ňou kecám o všetkom možnom aj nemožnom, preto hneď utekám na cestu pred dom. To kvôli signálu, ktorý tu nie je najlepší. Chce mi povedať o svojom zvláštnom sne.
Radím DDP. Požiadala som mladú slečnu o možnosť zverejniť jej príbeh. -Ak to pomôže ďalším, prečo nie,- súhlasila.
Aj jednoduchý a kratučký príbeh nás môže niečomu naučiť, preto sú rôzne príbehy v živote dôležité. Pre jedného to môže byť banalita, ale inému otvára dvere
Ľudia mi často dávajú otázku, či je vôbec potrebné nosiť na cintorín kvety. Veď aj tak tam mŕtvi nebývajú, tak načo. Alebo vedia o tom, že na cintorín chodíme a spomenieme si na nich? Myslím, že najlepšie na to odpovie tento príbeh.
Toto je skutočne na neuverenie. Pôsobí to určite rozprávkovo, ale my doma vieme, že rozprávka to určite nieje. Ale začnem pekne od začiatku.
Bŕrŕŕŕ. Začali mrazy a snehy. Po štyroch dňoch sme sa neskoro v noci vrátili domov. Do domu v ktorom sa štyri dni nekúrilo.
Zavolala ma priateľka, aby som prišla vyložiť karty jej synovi. On na také veci moc neverí, predsa len, sotva má dvadsať rokov. Lenže chcel chovať nejaké exotické
Večer som videla v kuchyni ducha staršieho muža. Mal oblečené niečo s výstrihom do véčka, na gombíky. Vyzeralo to na sveter.
Dohodla sa beseda v bratislavskej knižnici v Karlovej Vsi. Bol to pre mňa nový zážitok a aj teraz, po čase, keď sa chystám o ňom písať, pociťujem mierne napätie.