Netrvalo dlho a ja so vystúpila z tela. Videla som svoje telo a hrešiacu sestričku, že nemajú potrebné veci- tuším magnézium, ktorú chytala panika.
Ku ne bola veľmi milá .
” Dýchajte , dýchajte,” hovorila mi. Videla som, že jej  na pacientovi – mne záležalo.
“Kľud, to bude v poriadku”, odpovedala som jej a videla  som ako sa jej uľavilo, že žijem.
Žijem?
Aha, prišla som na to , chvíľu som bola z tela preč. Tak  toto je teda smrť? Nič to nebolo. Ale začala som
rozmýšľať nad deťmi a prosila som v duchu Boha, aby mi ešte bolo dovolené žiť.
O chvíľu som sa ale znovu videla, ako sa vznášam nad telom.
Všetko mi prišlo prirodzené. Ešte aj to , že hovorím  veľmi hrešiacej sestričke, nech je kľudná, hoci ona ma
nepočula. Snažila sa dovolať záchranku. Nebol signál.
Nadávajúc v panike na telefón pýtala šoféra,nech volá on.  Nič, žiadne pocity.Dokonca ani čo sa týka detí. Zrazu
nevadilo nič.
Pozerala som pokojne, ako môj duch pláva nad telom. Áno,ja som bola mimo a videla svoje hmotné telo, ležiace na
nosítkach.Duchovné telo vznášajúce sa nad hmotným spojené striebornou šnúrou a ja- zrejme moje vyššie ja-
v rohu sanitky. neprišla tam žiadna duchovná bytosť, ani zomrelí príbuzní , ani Svetlo. Keby som teraz skutočne zomrela, nenapadlo by ma hľadať niekoho , kto by ma do Svetla dostal. Tak takto sa to môže stať a duch bude blúdiť.
Upútala ma strieborná šnúra. Už som ju pár krát iným ľuďom videla , ale toto bola moja. Vyzerala ako jemná
hadica a na troch miestach bola akoby zalomená. Ale nebola nikde nijako inak poškodená ani pretrhaná. Došlo
mi to.Viem ako cíti a vníma duch, hoci ešte je spojený aj s vedomím-dušou, cez ktorú som mohla vidieť telo
ducha a cítiť dušu. A ešte niečo – nezomriem! Vedela som  to, podľa šnúry. Ešte niečo mám vedieť, ale na to som
prišla až po ďaľších mesiacoch. Týkalo sa to striebornej šnúry.
Odrazu som bola opäť v tele a strááášne sa mi chcelo  smiať z paniky dobrej sestričky.
“Dýchajte, len dýchajte.Tak je to dobre.”-snažila sa mi  dohovárať.
“Kľud, to bude v poriadku,-hovorila som slabým hláskom,teraz už úplne presvedčená o tom, že to proste prežijem.
Snažila som sa usporiadať si myšlienky -najkôr tragédia a duchovia, potom neznáme milujúce bytosti, teraz dvakrát von z tela,duch, duša, strieborná šnúra.
Podarilo sa im zavolať záchranku a šla oproti. Dnes už  vôbec neviem či mi dali injekciu alebo nie. Ostal vo mne
len obraz ducha , striebornej šnúry a duše v ktorej nebolo ani za mak smútku, strachu, úplne bez účasti
pozorovala dej odohrávajúci sa pred ňou.
V nemocnici sa nepotvrdilo podozrenie na infarkt. Do hodiny som sa cítila úplne v poriadku. Myslím, že práve na tom sa podpísal dotyk srdca rukou neznámej bytosti. Moje srdce vydržalo.
To , že som sa často stretávala s duchmi sa na mne  samozrejme podpísalo.Ale o tom neskôr v inom príbehu.
Po návrate z nemocnice som mala  prístroj, ktorý meral tlak každých pätnásť minút. Môj dohad, že v prítomnosti ducha sa zvýši tlak sa mi potvrdil. Tlak bol v poriadku, kým mi nezavolala žena, ktorej sa obesil priateľ. Na zázname bolo presne vidieť ako sa môj tlak zrazu zvýšil. Presne v čase, keď som cez telefón opisovala žene ducha obeseného muža, stojaceho pri mne.
To už so vedela, ako sa duchom mení vnímanie  skutočnosti, vďaka môjmu vlastnému želaniu zistiť to. Duchovi sme neskôr pomohli ísť do Svetla.
Ale tento zážitok ma naučil ešte niečo iné – strieborná šnúra sa dá opravovať a tý predchádzať nepríjemnostiam so zdravím.

-Ale je taký rozcestovaný po celom svete, že nevie kedy mu vyjde čas.
- Ak to má byť, bude to,- povedala som otrepanú frázu, rozmýšľajúc nad tým, ako sa niektorí ľudia snažia so mnou stretnúť a napriek všetkej snahe im to nevyjde, iní neplánujú  a stretnutie vyjde.
Tak to bolo aj s Dušanovým svokrom.
Deň predtým som v kuchyni za stolom videla sedieť ducha vysokého muža. Evidentne ho niečo trápilo. Hlavu podopretú dlaňou otočil smerom ku mne a na okamih na mňa pozrel. Pohľady sa nám stretli. Rýchlo som odvrátila tvár v klamnej nádeji, že nebude vedieť, že ho vidím. V jeho očiach sa mihol záblesk nádeje.
Cítila som jeho smútok. Musím priznať, že aj ja sa nerada trápim a keďže som tak nejako v kútiku duše vedela, že sa s niekým z jeho pozostalých stretnem, bola som ako Dagmarin pes – ignorovala som ho.
Len ten jeho pocit smútku ma ešte držal aj na druhý deň. Aj som si trochu vyčítala, že som sa nepokúsila s ním hneď aj nejako rozprávať. Lenže zároveň som mala toľko práce a na prázdnichách neterine deti, ktoré som samozrejme nijako na ducha nechcela upozorniť.
Veľmi mi však odľahlo, keď mi asistentka volala, že sa so mnou chce niekto stretnúť a najlepšie dnes, lebo má zhodou okolností cestu blízko nás. Samozrejme, že som hneď súhlasila.
Prišiel Dušanov svokor – Milan.
S otcom sa síce veľmi nepodobali, ale vedela som , že včerajší utrápený duch bol jeho otec.
Začali sme oslobodzujúci rituál a ja som pevne verila, že jeho otec sa znovu ukáže. Ale najskôr sa ukázal pes.
Aha ho! Veď tohto psa poznám. Pes ignorant. Ukázal sa mi už pri pani Dagmar. Dagmar a Dušanov svokor boli kedysi manželia. Ale tak ako u mnohých aj ich cesty sa rozdvojili a každý kráčal tou svojou.
-Vy ste mali toho kokršpaniela ešte keď ste žili s prvou ženou?
-Ano.
-Lebo je tu
Už pri Dagmar som tohto psa prosila, aby priviedol ducha jej priateľa, ktorý sa nám najskôr ukázal a potom zmizol. Vtedy ma totálne ignoroval a ak si niekto myslí, že tu bol iný, mýli sa. Bolo zbytočné ho pýtať, aby priviedol Milanovho otca. Našťastie netrvalo dlho a ukázal sa sám. Najskôr ma upozornil na magnetické náramky, ktoré Milan nosil a už ich vlastne potreboval na určitý čas odložiť. Je  dobré ich nenosiť sústavne, aby si telo nezvyklo a neskôr na takúto magnetickú liečbu nijako nereagovalo. Zvyklo by si ako baktérie na antibiotiká a jedoducho by magnety stratili svoju schopnosť Milanove telo ovplyvniť.
Neskôr sa duch opýtal:

-Kde je mama?
Položila som túto otázku aj Milanovi.
-Ona zomrela prvá. Veď on to musí vedieť.
Nebolo mi jasné, prečo duch Milanovho otca hľadá svoju ženu. V tú chvíľu som tomu nerozumela.
Napokon však aj on odišiel do Svetla . Netrvalo dlho a ukázal sa mi znovu. Tentokrát zo Svetla a spolu so svojou ženou.
Šťastní a vysmiati.
Ja som pochopila, prečo ju hľadal, keď bol pri mne jeho syn. Keď zomrel zrejme sa s ňou stretol a boli spolu, až kým Mária neodišla do Svetla pri bývalej neveste. Vtedy ju znovu stratil, už ako ducha. Preto som ho videla u nás za stolom takého utrápeného. Našťastie opäť svoju milovanú ženu našiel a znovu boli šťastní.
Toľko otázok mi vŕta v hlave o živote potom. Ako málo o ňom vieme. Pretrvá láska až do ich ďaľšieho života? Budú znovu prežívať svoj život na zemi? Alebo vďaka tejto láske poputujú do inej vyššej dimenzie? Nech vieme, čo vieme stále je život po živote veľká neznáma a záhada.
Pridlho som premýšľala nad touto situáciou a Milanovi som stále nevolala, čo sa stalo. Až nakoniec samo nebo zariadilo, že som sa “náhodou” stretla aj s jeho dcérou a  vyriešenie záhady otcovho hľadania mamy sa vďaka nej dozvedel.

Milá Zdenka,
včera večer, keď som si ľahla spať, tak som si opäť pripomínala náš
rozhovor, a pozastavila som sa pri vašej jednej vete, keď ste mi
povedali, že je to zaujímavé, že sa Vám moja Renátka ukázala skoro vždy,
keď sme sa rozprávali, alebo následne na náš rozhovor. Tak som sa nad
tým zamyslela a je to naozaj tak. A viete koľkokrát ste ju videli? Keď
sa tak nad tým zamyslím , tak to bolo 7x.
Neviem prečo Vám to píšem, veď to viete najlepšie. Ale ako sa  poznám,
tak určite preto, aby som Vám to hneď ráno netelefonovala ? ? ?.
A aj preto, aby som si tie okamihy pripomenula, lebo je to niečo, čo
mi Renátku „ zhmotňuje a sprítomňuje.“  vďaka čomu verím, že stále je, že
je v myšlienkach s nami a myslí na nás rovnako ako my na ňu – s
nesmiernou láskou. A ak sa už náhodou neukáže, budú to pre mňa krásne
spomienky, na ktoré budem myslieť do konca života, až kým sa s ňou
opäť nestretnem.
Neviem Vám povedať, ako veľa pre mňa znamenajú naše rozhovory. Nebola
to náhoda, že som si Vás našla, lebo ako Vy píšete, že vaše skúsenosti
vám dodali odvahu žiť, tak moje “stretnutie” s vami mi zas vrátilo silu
ísť ďalej. A za to vám zo srdca ďakujem.
Prvý krát sme spolu telefonovali 31.3.2011 o 16,00 hod. Pamätám si to
presne, lebo tie čísla ma zamrazili. Renátkaka zomrela podľa lekárskej
správy 13.3. 2011 o 4,00 hod ráno. Povedali ste mi, že to nemusí nič
znamenať, no v tej chvíli som chcela veriť tomu, že to nie je len
náhoda. Viete, určite poznáte ten pocit, alebo vám to niekto spomínal,
že za všetkým , čo sa stane po strate milovaného človeka, hľadáte
súvislosti s ním. Už pri vašich prvých slovách som vedela, že ste ten
pravý človek, ktorý mi môže pomôcť. Opýtali ste sa ma, o čom sa chcem
rozprávať. Ja som povedala, že sa nedokážem zmieriť so stratou blízkej
osoby. Hneď ste mi povedali jej meno, videli ste ju, aká bola zmätená,
lebo ešte nevedela, čo sa s ňou stalo. V ruke mala niečo ako modrú
prilbu. Povedali ste mi aj to, že je niekto s ňou, kto jej pomáha.
Vtedy som si myslela, že to bola moja mamička, lebo práve ju som
prosila na Renátkinom pohrebe, aby jej pomohla. Druhý krát ste mi
telefonovali, že prišla za vami s kyticou červených kvetov, mala
natočené vlasy. Vtedy sme jej dcérke chystali u nás oslavu jej 15.
narodenín. Nie je to náhoda, že príde, keď má niekto sviatok, Renátka si
veľmi potrpela na to, aby sa na nikoho nezabudlo. Vždy dala urobiť
torty pre deti, prichystala chlebíčky a očká / to bola jej špecialita/
a vedela sa potom dosť hnevať, keď sme na oslavu neprišli. Aj v ten
osudný víkend, keď mala mať oslavu Renátka, som vedela že nepôjdeme.
Stále robíme niečo na chalupe a vtedy sme akurát začali prerábať
kuchyňu. Možno preto mi nedvíhala telefón…
Potom prišla Veľká noc. Písala som vám, či by ste sa mohli porozprávať
s Renátkinou mamou a utešiť jej boľavé srdce. Počas rozhovoru sa neudialo nič,
no pár minút na to,ste volali a  odovzdali odkaz : Mamička neplač už,
je tu krásne, sú tu samé kvety“. A vtedy ste mi  povedali, že už
prišla zo Svetla. Bola som šťastná, lebo som si nedokázala predstaviť,
že moja Renátka niekde blúdi, trápi sa a nevie, čo s ňou je. Vtedy bola
medzi kvetmi, Renátka milovala kvety a teraz po jej smrti, rozkvitli u
nich doma aj tie, ktoré už roky nekvitli.

Tu si dovolím vstúpiť do Ivetkiných slov a upozorniť čitateľa, na to,čo sa stalo.
S Renátkinou mamou sme sa rozprávali o tom, ako duše majú ísť do Svetla, o tom  že Renátka je ešte tu a treba jej pomôcť. Vysvetľovala som, všetko na čo sa Renátkina mama pýtala a aj to, že zo Svetla ich Renátka tiež môže vidieť a dokonca rozumnejšie pomôcť , či poradiť. Okolo vírila zvláštna energia a umocňovala náš rozhovor. Neviem, možno Renátka bola nablízku a počula náš rozhovor. Bola to nielen pekná ale aj múdra žena, pretože určite využila nejaký spôsob a vošla do Svetla. Netrvalo dlho po skončení telefonátu a Renátka sa ukázala. Nádherná a žiarivá, usmievajúca sa. Nebolo pochýb, že je na správnom mieste. Utešila mamičku svojim odkazom a zasa sa stratila. Nemohla som inak, len ihneď vytočiť číslo k Ivetke a povedať čo sa stalo. Odišla do Svetla, aj keď sme sa osobne dodnes s nikým z jej blízkych nestreli. Len vďaka Ivetkinej vytrvalosti a snahe uľahčiť žiaľ Renátkinej mame.
A teraz opäť ako to zažívala Ivetka a jej slová:

Potom prišiel jeden nádherný a dlhý rozhovor. Vtedy som vlastne ani
nedúfala, že príde, chcela som sa len porozprávať o Renátkinej dcérke – Veronike. Na druhý deň mala ísť na prijímačky na internátnu školu. Vtedy prišla Renátka a
myslím, si, že sme sa dlho rozprávali, aspoň ja som to tak vnímala.
Povedala nám o náramku pre Niku. Jej mamička hneď presne vedela o aký
náramok ide. Ja priznám sa, som o ňom nevedela. Povedala aj resp.
ukázala, že Nika má ísť písať tie prijímačky. A Renátka povedala aj to, aby som o týchto stretnutiach Nike nevravela. “Tomáško má ísť plávať” – to viem presne čo znamená, lebo on je taký malý potápnik, ja ho volám aj obojživelník, lebo pre neho je voda druhý domov. Ďalej povedala, že sa stretla s mojim starkým , ale s mojou mamou nie. A tak si myslím, že pri prvom rozhovore bol pri nej náš starký, lebo ona bola jeho prvorodená vnučka a bola jeho miláčikom. Nie že by mňa a moju sestru nemal rád. To vôbec nie. Nás dve vychovali spolu so starkou, osvojili si nás po rozvode našich
rodičov. Dali nám modré z neba. No Renátka bola od neho ďaleko. Renátkina mama dostala prácu ako učiteľka na Orave, a ako slobodnej mamičke sa jej žilo ťažko, tak starkí za nimi chodili takmer každý víkend. Potom sa matka vydala a Renátka dostala otca, ktorý by za ňu aj dýchal. Pre Jožka – matkinho muža, to bola jeho Reňa a nedal by ju za celý svet. Tak začali chodiť na víkendy oni k nám. To sa vždy starký strašne tešil, že príde jeho malá
„vrtuľka“ Preto sa vlastne nedivím, ak bol pri nej práve on. A my s Renkou sme sa zase nevedeli dočkať jedna druhej, boli sme spolu takmer každý víkend, celé prázdniny, a aby sme ten týždeň bez seba nejako vydržali -  lebo telefóny neboli takou samozrejmosťou – tak sme si ešte museli napísať čo nové. Každý týždeň jeden dopis.
Rozpisujem sa podrobne, no chcem vám ukázať, ako veľa pre mňa Renka znamenala a stále znamená. Vtedy, počas toho rozhovoru som vás prosila, aby ste jej niečo povedali. Vraveli ste, že jej to môžem
povedať sama, ona ma počuje. Povedala som jej, že ju strašne ľúbim a že mi chýba. Veľmi ju to potešilo a usmievala sa, tešila sa tomu a akoby by poskakovala od radosti. Vravela aj to, že mi ďakuje za prívesok, ktorý som jej dala do rúk, že vie o tom že ho má odo mňa.
Bola to jediná pamiatka na moju mamičku. Zlatý prívesok v tvare písmena „E“. Kedykoľvek si na tieto chvíle pomyslím, mám slzy v očiach. Sú to slzy smútku, ale aj radosti.
Potom ste mi raz vraveli, že sa vám snažila ukázať, ale tuším ste boli zaneprázdnená, tak vám utkvela v pamäti len v súvislosti s farbami  – s pomarančovou a zelenou. V ten víkend mali prísť deti ku mne, lebo im prerábali doma izbu. Deti potrebovali zmenu, všetko v izbe im pripomínalo mamičku. Matka sa preto veľmi trápila, či sa Renka
nehnevá, že tak skoro po jej smrti všetko vymenili. No pre deti je to lepšie a vy ste ma uistili, že sa určite nehnevá. Nakoniec je izba aj tak žlto – červená. Viete, ja jej mame poviem svoj názor, ale nechám ju, nech si aj tak spraví po svojom. Možno časom…, bude prístupnejšia a bude ani nie tak ochotná, ako skôr schopná pripustiť
si myšlienku, že Renátka je s ňou, aj keď ju nevidí. Vtedy sme sa bavili o zdravotnom stave detí. Nikolka to má zatiaľ lepšie, je tam „len“ nejaký zápal. A ohľadom Tomáška ste mi vtedy tvrdili, že je
prechladnutý. Vravela som Vám, že určite nie je, lebo pred dvomi dňami
dobral antibiotika a už opäť chodí do školy, takže je v poriadku. Aké však  bolo moje prekvapenie, keď vystúpili z autobusu a Tomáš bol celý zachrípnutý a zahlienený. Vtedy som sa dozvedela, že môj malý
potápnik- obojživelník sa nevedel dočkať leta a spolu s kamarátom sa deň pred tým kúpali v horskom potoku, kde si ako bobry spravili ešte aj hrádzu.
Po čase za vami prišla opäť, na okamih sa vám ukázala. Bolo to po smrti môjho otca. V tejto súvislosti sa vám chcem ešte raz poďakovať za to, ako som to celé zvládla. Neviem, či by som za iných okolností našla v sebe odvahu ísť za otcom k smrteľnej posteli, a potom prísť na pohreb, ako jeho najstaršia dcéra medzi ľudí, ktorí vás ani na chvíľu
nespustili z očí. Ale po týchto skúsenostiach to išlo akosi samé a úplne prirodzene. Keď mi moja krstná mama zavolala, že otec umiera, ani som neváhala, zavolala som mojej sestre, a išli sme večer za nim. Keď som ho tam zbadala, chytila som ho za ruku. Mám pocit, že mi chcel niečo povedať, no neviem, bol vo veľmi zlom stave. Len som ho
pohladila po tvári, pobozkala na čelo a povedala som mu, že viem čo mi chce povedať, že aj ja ho mám rada a nehnevám sa na neho. Vtedy mi stisol ruku a začal pokojne dýchať. Podľa krstnej sa veľmi trápil, že za nami nechodil. Vraj vždy keď prišiel za mojou krstnou – jeho sestrou – pýtal sa na nás, pozeral si fotky a plakal. No nenašiel
odvahu prísť za nami. Ja som ho nevyhľadávala, lebo som vedela, že jeho manželka si neželala aby sa s nami stretával. Pre moju starkú,  teda pre otcovu mamu to veľa znamenalo, že sme za nim vtedy boli. A tak, ako sme si my aj s Dankou /mojou sestrou/ uctili jeho, tak si jeho rodina uctila nás. Mali sme pocit, že do tej rodiny patríme.
Všetci boli takí milí. Bolo zvláštne mať zrazu toľko bratrancov a sesterníc, veď otec pochádza z ôsmich súrodencov. Prvá ma objala jeho dcéra Katarína. Napriek bolesti plakala od radosti že nás spoznala.
Minulý piatok mi telefonovala z Anglicka takmer hodinu. Je tam vydatá. Teší sa na august keď príde domov, že sa opäť stretneme. Vtedy ste sa mi volali preto, lebo ste si asi neboli istá, prečo sa vám ukázala, či to niečo znamená, či niečo nepotrebujem, ako sa má Nika a ako to všetko zvládam, lebo Renka žiadny odkaz nenechala,
len sa ukázala. A počas nášho rozhovoru prišla a opäť podávala kvety.
Tentoraz to boli kvety pre mňa, lebo som mala narodeniny. Ďakujem Vám
Zdenka, tisíckrát, za to, že ste mi vtedy zavolali. Viem, že ste
nemuseli, mohli ste čakať, či náhodou nezavolám ja.

Ďakujem Vám za to, že som Vás našla.
Ivetka

Vrelým poďakovaním skončil Ivetkin mail a ja jej musím poďakovať za to, že aj jej pričinením vďaka rozhovorom odišla Renátka so Svetla a že môžem ľuďom vďaka nej sprostredkovať aj to, ako prežíva a vidí človek situáciu, keď nevie, čo vidím ja a musí sa uspokojiť len s tým, čo mu ja dokážem v danej chvíli povedať.

Neskôr mi majiteľka Danyho napísala, že použila niečo po záruke a zrejme preto tie vyrážky. Ja som si domyslela, že sa jej tým zrejme trochu poškodila pečeň a Dany sa postaral aby sa jej očistila.

Nedávno ma navštívila pani, ktorej zomrel priateľ Michal. Prišla hlavne kvôli nemu. Spočiatku sa mi jeho duch ukázal, ale potom, akoby si chcel overiť, že skutočne nežije, sa na chvíľu stratil.
Pri žene sa zrazu zjavil duch jej bývalého psa – tiež kokeršpaniela. V duchu som ho poprosila, aby privolal Michalovho ducha, lebo ak sa bude dať, mohol by odísť do svetla.
A čo tento kokeršpaniel? Ani sa nepohol. Naďalej ležal majiteľke pri nohách a keď som svoju žiadosť zopakovala, lenivo sa natiahol. Úplne ma ignoroval.

Medzitým sa objavili aj iní duchovia a nakoniec aj duch Michala. Svojej priateľke ešte poslal virtuálnu kyticu k jej blížiacim sa narodeninám a už bez akejkoľvek bolesti, zmierený, odišiel do Svetla. Lenivý kokeršpaniel odkázal majiteľke, nech sa nebojí, že ju bude aj naďalej chrániť.
Skutočne vernosť a láska psov nemá hranice.

-Plače, ale nič nehovorí. Aj duch potrebuje čas aby sa vyrovnal s ukončením života. Aby si uvedomil, čo sa stalo a uvoľnil svoje emócie.

-Ocko , choď do Svetla, máme Ťa radi a chceme, aby si bol v poriadku.

Miška sa snažila dohovoriť mu a pomôcť ako sa dalo.
Zatiaľ nemal chuť odchádzať.  Zrazu sa za ním otvoril  priestor a z neho vystúpil duch môjho otca. V priestore za otcom bolo ešte niekoľko duchov. Nebolo to prvý krát, keď mi otec pomáhal s duchom, ktorý z nejakého dôvodu nemohol odísť, ale toto bolo kuriózne. Otec pristúpil bližšie k Františkovi.V jednej ruke mal fľašu rumu-aspoň to tak vyzeralo- a v druhej pohárik.
-Poď, dáme si. Ponúkal Františka, ukazujúc mu pohárik s fľašou.
Františka až myklo. Keby nedržal v rukách deti, určite by po poháriku siahol, tak žiadostivo sa naň pozeral. Rozosmialo ma to. To bol celý môj otec. Vedel ako na neho.
-Váš otecko si zrejme rád vypil?,-kladiem, smejúc sa, ďalšiu otázku.
-Hej, bol alkoholik.
Aby Miška poznala príčinu môjho smiechu opisujem jej situáciu.
-Poď, neboj sa, tam budeš môcť piť koľko chceš a nikdy nebudeš opitý – aj naďalej ho lákal môj otec. Túto vetu som nepochopila. Veď podľa mňa pijú práve preto, aby sa opili. Ale odstupom času si myslím, že František aj ľutoval, že pil a to , čo alkohol spôsoboval. Vyzeralo to, že sa s mojím otcom nejakým spôsobom poznali už za života, ale hlavne s Františkovým otcom, ktorý sa tiež na moment ukázal. Alebo , žeby sa spriatelili až na druhej strane?
František počúval môjho otca – neviem , čo všetko mu otec hovoril, ale František sa postupne oddával jeho slovám. Pozeral na duchov stojacich obďaleč a uvedomil si, že aj deťom bude lepšie vo Svetle.
Vo Františkovi keď pozrel na deti, ktoré držal, sa niečo zlomilo. Vzdal sa vzdorovania a zrazu bol vďačný za možnosť pomôcť svojej dcére a postarať sa o nenarodené deti. Zrazu si uvedomil aj to , že je šťastný, že môže niečo dobrého urobiť a aj on môže odviesť, alebo lepšie povedané odniesť tieto duše so Svetla. Akoby tým vykúpil svoj čin.

Viem, že niekedy, keď ostanú duše nenarodených detí pri matke, môže to spôsobiť problémy. Niekedy priamo matke a niekedy jej dcéram. Dievčatá môžu mať problémy so ženskými orgánmi a niekedy s narodením vlastných detí. Raz som videla takéto  nenarodené dieťa pri mužovi. Jeho mama sa tiež obesila, ale ona tu nezostala. Jej nenarodené dieťatko áno.  Bolo to pre mňa vtedy prekvapením, ale môže to byť aj takto. Neviem, či aj v tomto prípade by sa to prenieslo na jeho deti, ani to nezistím, pretože aj toto dieťatko sa našťastie dostalo ďalej.  Aj tak je ešte veľmi veľa nezodpovedaných otázok. Ako je možné, že matka odíde a dieťa zostane? Ako to , že niekedy tak ovplyvnia ďalších ľudí , dokonca až na fyzickej úrovni? Prečo …?
Miškin otec, po vyplakaní sa a rozhovore s mojim otcom  oveľa pokojnejší sa konečne rozhodol . S láskou držiac detičky na rukách odchádzal za mojím otcom , ktorý niesol fľašu a pohárik – do Svetla. Neviem, či si tam skutočne aj vypijú, ale viem, že Františkovi sa objasní veľa vecí a pochopí v láske aj to, čo spôsobil svojim konaním a určite naplno spozná odpustenie, odpustí aj sebe a bude sa mať rád.

Aj Mišku som poprosila aby mi odsúhlasila príbeh a  pripomenula mi, na čo sa zabudlo. Keďže mi opäť aj ona veľmi pekne a veľa napísala, bolo by škoda jej slová meniť a preto tu je celá jej odpoveď. Tieto Miškine slová  pomôžu ďalším ľuďom vyrovnať sa s podobnou stratou a týmto jej aj za nich ďakujem.

Milá Zdenka,

Ďakujem vám veľmi pekne za váš email.
Páči sa nám, ako ste príbeh napísali, udalosti ste vystihli tak, ako sa stali.
Chcem vám navrhnúť, aby ste ponechali v príbehu otcovo skutočné meno a tak isto aj moje.
Nemyslím, ze je dôvod ich meniť, práve naopak, bola by som veľmi rada keby mal oco v príbehu svoje pravé meno František.
Jednoducho cítim, že je to správne. Rozhodnutie ale zostáva samozrejme na vás.
Pýtate sa, či nemáte o niečom písať a a ja som tak trochu vycítila, že možno máte na mysli tú spomínanú fľašku rumu a pohárik .
Súhlasím s tým, aby toto bolo v príbehu spomenuté, som totiž užasnutá z toho, že duchovia majú aj zmysel pre humor a myslím, že ľudia by sa určite mali aj o tomto dozvedieť!
Chcem vám povedať, že do dnes rána sa mi otec zjavil v sne, nesnívalo sa mi s ním ani nepamätám a bol to prvý sen s ním od jeho smrti. Bol to veľmi príjemný sen, chvíľu som sa nechcela ani zobudiť a celý deň ma potom sprevádzal a hrial pocit, ktorý som si z neho zapamätala. Videla som v sne sediet oca v kresle( mal zavreté oči) a ja som cítila obrovskú radosť z toho, že žije a že ma má rád.
Viete, náš oco nám za života nikdy city nejak neprejavoval. Ja som najstaršia, vždy bol na mňa trošku viac tvrdší ako na sestru a brata, ja som mala byť tá zodpovedná. On bol tiež najstarším súrodencom a možno ma len chcel naučiť to, čo učili jeho.
Je to také zvláštne, že cítim toľko lásky k nemu od toho zážitku u vás. A čo je ešte zvláštnejšie, mám pocit, akoby ku mne odniekiaľ prenikala aj jeho otcovská láska ku mne, jednoducho ju cítim a v tom sne včera v noci som ju cítila tak intenzívne! Akoby sa mi teraz dostávalo toho, čo sa mi za jeho života nedostalo.
Tiež sa pýtate na to, čo si z toho zážitku u vás pamätám. Keď som bola v kruhu a pozerala na vás, túžila som vidiet vašimi očami a môct oca vidieť aspoň na chvíľku. Ale až keď sme od vás odišli, tak som si uvedomila ako veľmi som ho cítila prítomneho v miestnosti, vlastne stáť vedľa seba. Až potom som úplne pochopila, že tá zmena mojho stavu – ten tlak, buchot srdca, pískanie v ušiach, počutie akoby inej frekvencie, že to bol dôkaz, že oco stál pri mne! Bolo a je mi z toho tak veselo!
Premietala som si celý zážitok v duchu znova a znova a snažila som sa dať všetky vaše slová do obrazov, predstavovala som si oca ako drží tie male detičky, ako ho láka váš otec na pohárik a ako potom odchádza do Svetla. Aj keď sa oco rozhodol odísť z tohto sveta, z tejto dimenzie alebo ako to nazvať, veľmi som chcela, aby vedel, že jeho rozhodnutie urobiť to celá rodina rešpektujeme a odpúšťame mu. Veľmi sme si všetci priali, aby bol v poriadku, aby mohol odíst do Svetla a necítil viac bolesť, ktorú zažíval v tomto živote a ktorá ho aj prinútila ukončiť ho. Sme nekonečne vďační, že sa tam s vašou pomocou dostal.
Celé je to pre mňa veľmi silný zážitok, jednoducho mám pocit, že som  mala možnosť nahliadnúť na tu druhú stranu a teraz už chápem lepšie, kam idú duše po smrti. Smrťou sa naozaj nič nekončí.
Myslím, že by stálo za to aj spomenúť v pribehu ako nádej pre iných ľudí vaše vysvetlenie na moju otázku, že aj keď si človek siahne na život, neznamená to, že pôjde do pekla alebo bude za to trestaný v svojich ďalších životoch. Bolo treba, aby oco svoj čin pochopil, aby to oľutoval a to je dôležité, už to viac nezopakuje v ďalšom živote.
Chcem vám ešte spomenúť, že keď sa vám oco zjavil, s tými malými deťmi na rukách, stále opakoval meno Danka.
Danka je jeho sestra a dávno pred rokmi jej umrel synček pár hodín po narodení a ja tak nejak cítim, že to druhé dieťatko, ktoré držal oco, mohol byť Dankin synček.
Niekoľkokrát denne si tiež predstavujem, že oco pred svojím odchodom pozeral na mňa s láskou a hrdosťou v očiach.
Aj tento pocit mi pomáha dostať sa cez bolesť z jeho náhleho odchodu. Ja vám za to Zdenka nesmierne ďakujem!

Michaela.

Obdiv a poďakovanie patrí aj Miške a celej rodine. Je nádherné ako sa všetci navzájom zachovali a pomohli jeden druhému a to , že sa dokázali s nami o svoju skúsenosť úprimne podeliť a tým opäť dodať nádej, silu a poznanie ďalším. Preto som tento príbeh ani nemohla nazvať inak .

- Dobrý deň. Viete, my sme sa už stretli na vašej prednáške v Inchebe.  Ale asi si ma nepamätáte. Pracovala som v televízii, ktorá sa zaoberala ezoterikou, už tam som „náhodou“ mala možnosť spoznať vás. Bola som potom aj na tej prednáške a po nej mi kolegyňa Erika sprostredkovala osobné stretnutie s vami. Pýtala som sa vás na dcéru Andrejku, prečo je postihnutá, prečo musí tak veľmi trpieť.

Mala pravdu, nepamätala som si ju, bolo tam priveľa ľudí a nespomenula som si, ani keď mi opísala naše stretnutie. Bohužiaľ, nijako mi neutkvela v pamäti, a napokon, odvtedy ubehli už skoro dva roky, ani sa nečudujem. Fakt je, že si čo najrýchlejšie vyhadzujem z hlavy všetko, čo v nej nepotrebujem držať.

- Minulý týždeň Andrejka zomrela. Chcela by som vedieť, či je v poriadku.  Aj vtedy v Inchebe ste ju videli. Povedali ste mi, že Andrejka mi s úsmevom hovorí: ,,Maminka, ty tomu nerozumieš!“ Ešte ste mi aj povedali, že sa stretneme v budúcom živote v lekárskom prostredí a budeme pomáhať chorým ľuďom.

Niekedy sa mi podarí krátko komunikovať s ľuďmi v kóme, alebo s tými, ktorí z nejakého dôvodu nemôžu rozprávať. Asi sa to podarilo aj vtedy, hoci som si to naozaj nepamätala. Neskúmam, ako tieto „veci“ fungujú, prečo sa dejú, len ich prijímam, a snažím sa to, čo vidím a cítim reprodukovať adresátom najlepšie ako viem. Nie vždy sa to dá, ťažko viem to množstvo informácii, ktoré dostanem za zlomok sekundy vyjadriť slovami, a nie vždy nájdem tie  najsprávnejšie termíny, hlavne ak mám vyjadriť rôzne pocity.

Matka pokračovala v spomienkach na naše stretnutie. Z jej slov som vycítila, ako veľmi si želá vedieť, či je jej dcérka na poriadku. Hľadala nádej, hľadala čokoľvek, čo by jej pomohlo zmierniť žiaľ zo straty dieťaťa. Srdce matky, ktorá prišla o svoje milované dieťa, vie najlepšie pochopiť len iná matka, ktorá takúto stratu zažila. Je to ťažké a bolestivé a som preto rada, ak im ho môžem zmierniť aspoň nádejou, že sa niekedy opäť stretnú, a že jeho duša niekde žije a je jej lepšie, je  pokoji a na dobrom mieste. Tam sa ďalej po duchovnej stránke vyvíja – v dimenzii Bieleho Svetla.

Počas nášho rozhovoru sa mi nik neukázal, ani jej dcérka. A ja som stále čakala,kedy sa ozve niekto, ku komu patrí duch muža, ktorý sa včera prešiel po našej kuchyni. S Katkou sme si dohodli stretnutie u nej. Opýtala sa, či môže prísť aj dcérin priateľ so sestrou, radi by sa so mnou stretli. Súhlasila som. Len čo som zložila telefón mi napadlo, že oni by mohli mať niečo spoločné s včerajšou návštevou. A aj mali.

Ku Katke však prišla len sestra dcérinho priateľa. A vedľa nej sa zjavil jej otec, môj tajomný večerný návštevník. V jednej ruke mal kvety a v druhej dlhú pušku. Niekto v ich rodine mal narodeniny a takto dával najavo, že gratuluje. Puškou zasa naznačoval svoje záľuby v živote a slúžila aj ako poznávací znak. Zomrel pred dvomi rokmi na poľovačke, kde mu zlyhalo srdce. Teraz som si však už bola istá, že duch muža prišiel zo Svetla a nebolo potrebné pre neho nič robiť. Vedel, že sa jeho deti poznajú s Katkou a možno preto sám inicioval tieto stretnutia. Alebo len využil situáciu a dal o sebe znovu vedieť. Možno. On sám sa ukázal len na malinkú chvíľočku, aby pozdravil svoju dcéru. Zrejme aj on už prišiel na to, aká je rodina a láska dôležitá. A možno chcel aj takto posilniť synovu vieru na život po živote. Aj keď syn nakoniec na stretnutie prísť nemohol.

Ale aby som celý príbeh nedomotala, budem sa už venovať len pani Katke a jej Andrejke.

„Náhodou“ som o dva dni po návšteve ducha v kuchyni mala cestu do mesta, v ktorom bývali.  Andrejkini rodičia si ma vyzdvihli na stanici, odkiaľ sme sa autom presúvali do ich bytu. Sedela som vzadu sama. Ale skutočne sama? Na vedľajšom sedadle zrazu sedel duch môjho otca a v náručí držal – podľa môjho odhadu – asi dvanásťročné tmavovlasé dieťa.

Je to ona? Je to Andrejka? Otec nič nehovoril, len pozeral pred seba a starostlivo dával pozor na dieťa. Pani Katka, sediaca predo mnou, je blondínka. Nepodobajú sa. Patrí k nej? Nepatrí?

Pozerám na Katku a v tom sa mi vynorí obraz mladej svetlovlasej blondínky. Nedá mi to a začínam sa vypytovať.
- Vaša dcérka bola blondínka?
- Nie, nie, to asi vidíte jej sestru. Ona má svetlé vlasy.
- A Andrejka mala dvanásť rokov?
- Nie, mala devätnásť.

Keď mi aj na tretiu otázku, či sedávala Andrejka vzadu v aute odpovedali nie, prestala som sa vypytovať. Otec tiež nereagoval. Márne som mu v duchu kládla rôzne otázky. Nijako mi nepomohol nájsť súvis medzi dieťaťom v jeho náručí a pani Katkou. Bola som dosť zmätená.
Konečne sme vystúpili a prišli k nim. Tu ma čakalo ale riadne prekvapenie.

Mojim dobrým zvykom je hneď keď kamkoľvek prídem, že si prezriem najskôr celý byt či dom, či sa tam nenachádzajú žiadne nevhodné entity alebo iné energie, ktoré treba najskôr odstrániť. V kuchyni som ale natrafila na môjho otca. Stále mal na rukách dieťa a ja som ešte stále nevedela, či je to Andrejka. Posadali sme si v kuchyni k stolu a matka začala o Andrejke rozprávať:

- Andrejka bola moja druhá dcérka a od svojej sestry bola mladšia o štyri a pol roka.Narodila sa dva týždne pred termínom. Lekár, ktorý mal službu, prišiel k pôrodu neskoro, preto bola pridusená a museli ju resuscitovať, oživovať. Niekoľko hodín po pôrode mi povedali, že nie je v poriadku, že ju museli dať do inkubátora. Po celkovej diagnostike povedali, že má poškodený a zle vyvinutý mozoček. Vraj som v tehotenstve prekonala infekciu, takzvaný cytomegalo vírus.Vtedy som ešte netušila, čo znamená mať postihnuté dieťa, ale povedala som si, že sa o ňu postarám ako najlepšie budem vedieť. Až čas ukázal, ako veľmi bola Andrejka postihnutá. Videla a počula, ale nedokázala sama urobiť nič. Iba ležala úplne odkázaná na pomoc iných, bola uväznená vo svojom tele.

Nebolo ľahké vyrovnať sa s tým, že mám tak ťažko postihnuté dieťa. Nikdy som sa s tým v podstate ani nevyrovnala, ale naučila som sa s tým žiť. Veľmi, veľmi som ju ľúbila a pochopila som, ako veľmi môžu rodičia milovať svoje hendikepované dieťa.Doma som sa o ňu starala šesť rokov. Lenže medzitým sme sa s manželom rozviedli, našiel si inú partnerku. Nevychádzali mi financie, musela som ísť do práce a Ajka do ústavu. Na víkendy sme si ju striedavo s jej otcom brávali domov. Veľmi ťažko som znášala odlúčenie od nej, veď som s ňou dovtedy bola nonstop šesť rokov.Andrejkin zdravotný stav sa vekom komplikoval. Mala ťažkú skoliózu a zhoršovalo sa jej dýchanie. Naposledy, keď sme boli za ňou, dýchala už iba pomocou dýchacieho prístroja a lekári dospeli k záveru, že ho musí mať aj doma, aj v ústave. Vtedy som sa nasťahovala aj s Andrejkou k môjmu bývalému manželovi a spolu sme sa o Ajku starali. On už dávno predtým odišiel od svojej partnerky. V tom čase, ako sa zhoršil Andrejkin zdravotný stav, mi zomrela aj  maminka. Bola to pre mňa ďalšia veľká rana. Moja maminka kým žila, vždy hovorila „keby si už Andrejku Boh zobral k sebe a nenechal ju tu takto sa trápiť!“ A presne pol roka od jej smrti zomrela aj Andrejka.

Tridsiateho januára sa jej stav veľmi zhoršil, nemohla dýchať už ani s dýchacím prístrojom. Volala som na pomoc 112. V nemocnici ju napojili na umelé pľúca a uviedli do umelého spánku. Tušila som, že je zle. Zistili jej zápal pľúc a dostala aj chrípku. To sa im podarilo vyliečiť, ale Andrejka už nedokázala samostatne dýchať. Stále bola napojená na umelé pľúca a udržiavali ju v umelom spánku. Bola na JISke a tam nám nedovolili byť pri nej. Dovtedy som vždy bola v nemocnici s ňou, teraz prvýkrát bola sama. Najskôr nás k nej púšťali každý deň iba na hodinku. Potom prepukla  chrípková epidémia a už nás tam nepustili vôbec.                                                                                                                                        Bolo hrozné nemôcť ju vidieť a pohladkať. Jedného dňa nám povedali, že je koniec, je to iba otázka času, kedy jej zlyhajú aj iné orgány. Vtedy som poprosila lekára, aby nás k nej pustili. Nevedeli sme sa od nej odtrhnúť. Hladkali sme ju, bozkávali a hovorili sme jej, ako veľmi ju ľúbime. Na chvíľku otvorila tie svoje krásne veľké hnedé očká, a pozerala sa chvíľku na mňa, potom na tatina. Ťažko sa nám od nej odchádzalo. To bolo v sobotu, a v pondelok o 13,30 zomrela. Povedali nám, že jej zlyhalo srdiečko. Andrejka bola také naše slniečko. Statočne znášala všetko utrpenie a posledné triroky svojho života bola taká kľudná a pokojná, ako keby sa vyrovnala so svojím osudom. Zomrela v nemocnici a my sme nemohli byť pri nej. Kvôli chrípke boli návštevy zakázané. Veľmi nám chýba.

Z ich reči a správania bolo vidieť, že dcérku veľmi ľúbili. Rozprávali o tom, ako veľa im dávala, ako ich napriek svojmu handicapu veľa naučila.

- Je tu s nami, ukazuje na sestru a hovorí: Ľúbim.                                                                                                                                               Skôr som vycítila čo hovorí, ale podľa jej pohybov som videla, že nevie, že nežije. Bola iná, ako predtým v aute v náručí môjho otca. Už trochu začala vnímať, ale len ako keby bola živá. Svoj skutočný stav si ešte neuvedomovala.

- Ona nevedela ani rozprávať, len vydávala také zvuky, – hovoria rodičia.                                                                                               – Ale vedela sa s vami dorozumieť očami, – hovorím, lebo aj slovo ĽÚBIM bolo vyrieknuté očami a posunkom jej pokrútenej ruky smerom k sestre.                                                                                                                                                                              – Stále mám pocit, že nemá devätnásť ale dvanásť.                                                                                                                                             – -Áno, vyzerala taká mladučká, maličká a v poslednej dobe dosť schudla.                                                                                       Teraz som si už úplne istá, že je to ich dcérka, napriek tomu, že otec mi stále nič nenaznačil. Andrejka napoly sedí a napoly leží môjmu otcovi v náručí. Nôžky jej bezvládne visia cez jeho ruku. Vyžaruje z nej neskutočná a ničím nepodmienená láska.

- Môžeme ísť vedľa? – pýtam sa matky, pretože už nemôžem odkladať rituál na vyprevadenie jej duše do Svetla.

Sotva som okolo matky urobila kruh a zapálila sviečky, zbadala som Andrejku stáť vedľa nej. Duch môjho otca tam zrazu nebol. Ale ona stojí! Už sa vie držať na nohách. Vníma oveľa viac. Môj pohľad automaticky zablúdil dole k nohám. Obraz, ktorý som videla, ma prekvapil. Vidím ducha psa, ktorý s Adrikou nejakým spôsobom komunikoval, alebo k nej vysielal nejakú energiu. Jednoznačne liečivú.
- Dcérka je tu s nami. Vy ste mali psa?
- Máme takého bieleho.
- Ale ten žije?
- Áno.
- Nie, tento je taký hnedý. Mali ste hnedého psa?

- Kokrík,- vydýchla prekvapene matka, – ja odpadnem, mal také dlhé… – rukou naznačovala ucho.
- Áno, má dlhé uši. Je to kokeršpaniel? Je tu pri nej.
- Matka nechápavo krúti hlavou. Mali sme ho asi pred desiatimi rokmi.
Neskôr, tak ako o živote s postihnutou dcérkou, mi aj o psíkovi Katka napísala:

„Keď sme sa s manželom rozvádzali, vtedy mi staršia dcérka povedala, že chce psíka. Tak som jej kúpila kokeršpaniela. On ale vždy, keď sme sa nepozerali, sedel pri Andrejke a oblizoval ju. Niekedy sa bránila a niekedy mu to dovolila. Po čase sme sa s dcérkami odsťahovali do jednoizbového bytu. Ja som chodila do práce, Mirka do školy a psík bol celé dni doma sám. Tak som ho potom darovala takej pani, ktorá mala rodinný dom. Tam sme za ním občas chodili. Raz som mala silné nutkanie, že ho musím vidieť. A keď som tam prišla, pani mi povedala, že je chorý, že niečo pojedol a zvracal. Tak som ho hladkala a rozprávala som sa s nim. Potom sa ešte ako keby z posledných síl postavil a oblizoval ma. Až neskôr som pochopila, že sa so mnou lúčil. O dva dni na to mi pani volala, že zomrel. Veľmi som vtedy plakala. Pochovali sme ho vzadu na záhrade pod stromom, kde rád oddychoval.“

Mňa prekvapila úloha, ktorú duch psa plnil pri duchovi Andrejky. Videla som energiu ,ktorá prúdila od neho k nej. Pôsobil na ňu veľmi liečivo, pretože stála na nohách. Dokonca sa odrazu k nemu zohla a začala ho hladkať. Vtom zbadala svoje prsty. Už neboli také pokrútené. Postavila sa a obzerala si ruky. Nielen tie, ona celá sa začala meniť. Celé telo sa vystrelo, dokonca sa jej predĺžili vlasy až poniže ramien. Odrazu sa zdala byť vyššia než jej matka. Bolo to akoby sa preberala zo zlého sna, ale stále žiarila láskou. Pred mojimi očami sa celá zmenila na krásnu mladú ženu. Zúbky sa jej vyrovnali a ona sa na mňa usmiala. Len oči ostali pôvodné. Tie mala stále tmavé, krásne a veľké. Nevládala som toto všetko matke opisovať, do očí sa mi tisli slzy z prenádherného videnia.
- Čo je? Čo sa deje? Niečo zlé? – pýta sa vyľakaná matka.

- Nie, – krútim hlavou, pretože ešte stále ohúrená tým, čo sa predo mnou deje, neviem rozprávať.

Duch krásnej dievčiny si uvedomuje, čo sa stalo. Všimla si aj svoje dlhé vlasy. dotkla sa ich rukou. Len ešte nevie, že matka ju nevidí. Otáča sa k nej, vystiera ruky, a hovorí:

- Mami! Pozri, aká som krásna!                                                                                                                                                                                Toto po nej opakujem, aby matka aspoň tušila, čo sa deje. Hlas sa mi trasie a spolu s matkinými slzami stekajú aj moje.

Ale čo to? Zachytila som Andrejkin pocit viny. Pocit viny z toho, že je teraz nádherná a zdravá a pokým žila a bola v chorom tele, bolo sa treba o ňu starať… Čo ten tu robí? Netrval dlho. Andrejka si niečo uvedomila a pocit sa rozplynul. Prečo sa dostavil? Čo Andrejka v takej krátkej chvíľočke pochopila? Tento okamih som nevedela spracovať hneď. Zostal mi vŕtať v hlave ako niečo síce dôležité, ale v tejto chvíli neriešiteľné. Nemala som čas zamyslieť sa nad ním a pochopiť ho. Prečo sa dostavil? Čo sa Andrejka v tej krátkej chvíľočke naučila? Nebolo kedy špekulovať, Andrejka bola pripravená odísť do Svetla.
- Môžete sa s ňou rozlúčiť.
- Ale ja nechcem, nechcem aby odišla. Chcem aby ešte bola so mnou.

Matka nechcela dcérku pustiť. Andrejke to nevadilo a plne ju chápala. Napriek matkiným zdržujúcim slovám odišla. Odišla s láskou. Už vedela, že môže matku kedykoľvek navštíviť. Odišla s akousi múdrosťou pochopenia, ponaučenia a bez pocitu viny, zato s radosťou aj zo svojho nového tela.Čo pochopila? Na čo prišla? Ešte niekoľko dní som si spätne pripomínala túto situáciu s jej pocitom viny. Kedy sa objavil a prečo? Odpoveď prišla nečakane, neohlásená. Zrazu sa mi pred očami začal odvíjať film z niektorého Andrejkinho minulého života. Andrejka bola krásna žena. Ale bola ženou, ktorá nevedela prijímať ani lásku a vlastne nič bez pocitu, že všetko musí vrátiť, opätovať, že si to nezaslúži. Priveľmi v sebe živila pocit viny, ak jej niekto prejavil náklonnosť len tak a nebodaj ju obdaroval. Nebála sa závisti, mala len pocit viny, že dostala niečo lepšie ako iní. Keď aj niečo dostala, ihneď sa toho zbavila tak, že to dala niekomu inému. Nie  preto, že ten druhý by to potreboval viac ako ona, ale preto, lebo si namýšľala, že ona to mať nesmie. Nevedela sa tešiť, radšej žila v utrpení, len aby nemala o kúsok viac alebo lepšie. V tomto živote sa učila prijímať. Nemohla robiť nič, nijako sa brániť. Len prijímať a odovzdávať len lásku, ktorú sotva mohla vyjadriť inak, ako radosťou z prítomnosti ľudí, ktorých milovala. Pri oslobodzovaní sa jej na okamžik pocit viny vrátil, ale ihneď nastalo aj pochopenie, že lásku môže oplatiť len láskou a z daru nemusí mať pocit viny, ale úprimnú radosť. Už sa nehnevala na to, že má krásne „telo“, naopak, vedela sa z neho tešiť a ja viem, že takéto pocity radosti bez náznaku negativity si prinesie aj do ďalšieho života.

A viete, že väčšina teraz postihnutých detí sa chystá v budúcom živote na prácu v oblasti psychológie? Verím, že aj z Andrejky, až sa znovu narodí, bude raz vynikajúca, krásna a láskavá pani doktorka.

A ako sa tento príbeh skončil?
Jedným z najkrajších poďakovaní, aké som kedy dostala.Veľmi som váhala , či ho uverejniť celý, ale viem že je myslený úprimne a nakoniec najväčšie poďakovanie patrí matke s obrovským srdiečkom, ktorá sa s nami všetkými dokázala podeliť o kus svojho života a dať pochopenie a nádej všetkým, ktorí hľadajú. Poďakovanie, za to, že bola ochotná mi veľa o svojom živote napísať a ja som to mohla uverejniť a nič na tom nemeniť. Andrejka je hore v nebíčku na svoju matku určite hrdá.
Preto sa chcem venovať aj naďalej tomu, čo robím.
Tu je mail v pôvodnom znení, poplačte si so mnou.

Dobrý deň,
napísala som také poďakovanie pre Vás aj pre Andrejku a tak Vám ho posielam..
S pozdravom Katarína

Poďakovanie,
ďakujem, že sú medzi nami ľudia, ktorí dokážu vnímať a vidieť duše
zomrelých. Ďakujem, že som spoznala takého človeka. Ďakujem Vám pani
Zdenka, že ste prišli keď zomrela
Andrejka.Pomohli ste jej prejsť do Svetla. Zmiernili ste moju bolesť v
tej najťažšej chvíli môjho života. Vďaka Vám som pochopila, že smrťou
sa život  neskončil. Pomohli ste mi pochopiť, že Andrejkin život sa
tu skončil a začal sa nový už v zdravom telíčku.
Ďakujem, že sa Andrejka taká aká bola narodila práve mne. Vďaka nej
som sa naučila ako veľmi dokážu rodičia ľúbiť svoje choré a postihnuté
dieťa. Naučila ma byť lepším človekom.
Naučila ma dávať lásku, ale aj lásku prijímať. Pochopila som pravé
hodnoty života. Zmenila pohľad na svet nielen mne, ale aj všetkým
mojím blízkym . Svojmu tatinovi, ktorého zbožňovala, svojej sestre
ktorú veľmi ľúbila. Mojím súrodencom, starým rodičom a možno aj ďalším
známym aj neznámym …

Mala si nevládne ubolené telíčko,
ale vždy si bola usmiate milé slniečko ….
s láskou na Teba spomínajú
maminka, tatino a sestra Mirka

-Nie, neporozumeli sme si.
Ešte chvíľku sme sa rozprávali, kým sme neprišli späť do sály.  Aj tejto pani, tak ako mnohým sa ušiel odkaz o láske.  Nič viac ani tento duch nechcel, len aby vedela, že ju má rád. Nezáležalo na tom, aký konflikt nedoriešili.
Vo Svetle sa sestersko- bratské nedorozumenie rozplynulo tak ako mnoho iných sporov a ublížení.
Na seminár sa zvyknem zablokovať, tento krát som zabudla a tí, ktorí chceli a zrejme aj mohli, si cestu k blízkym našli. Aj keď sa len na okamih ukázali a ja som len následne mohla opísať ako asi vyzerali, ich hlavným odkazom bolo, že sú v poriadku a vo Svetle.
Mnohí z nás by radi vedeli, ako na tom sú ich blízki “tam” a radi by sa s nimi skontaktovali.  Ale ja doporučujem veriť, že sú v poriadku a keď príde náš čas a my ukončíme púť týmto životom, prídu nás privítať. Vtedy sa naše cesty opäť stretnú.

Tetu si zapamätala ako veľmi zlú osobu, ktorá jej často ubližovala.  Ale Ema dospela a šťastie si ju našlo v podobe dobrého starostlivého manžela, ktorý má veľmi dobrých rodičov. Po svadbe zostali žiť u nich, len si urobili prístavbu.

Emke sa narodili dve deti, na ktoré je veľmi pyšná a miluje ich. Začala žiť život, aký si vždy želala – s manželom a deťmi. Aj teraz ich muž zaviezol na cintorín, do mesta v ktorom bývala s matkou.
Aké však bolo jej prekvapenie, keď na matkinom hrobe zbadala položenú urnu s
popolom svojej tety. Tety , ktorá prepadla pitiu a nie najlepším vlastnostiam. Tetu, u ktorej po matkinej smrti musela bývať.
Ema si uvedomila zlo, ktoré pri nej prežila. Všetko sa jej začalo premietať pred očami. Hrozné spomienky na ponižovanie, keď aj dve hodiny musela kľačať na kolenách, alebo keď jej držali hlavu pod vodou a ona sa skoro zadusila, boli zrazu späť. Tá bolesť,  ktorá mala byť niekde hlboko schovaná vyšla von. Zase sa cítila
ako  malé bezbranné dievčatko, ktorému nikto vtedy nepomohol. Slzy sa jej začali
tisnúť do očí.
Pozrela na svoje deti a manžela, uvedomila si šťastie, ktoré ju postretlo.
Upokojila sa. Ale čo s urnou, položenou na matkinom hrobe? Nevedela!
Zavolala mužovej matke.
Jej svokra – Štefka, je zlatý človek, deťom pomáha ako môže a keďže sa už dlhšiu
dobu poznáme, hneď volala mne.

-  Zdenka , prosím ťa poraď. Ema má na hrobe matky tetkinu urnu a nevie čo s
ňou. Ty si tú tetu u nás raz aj videla, tá čo tak pila a Eme toľko doubližovala. Ani s Emkinou matkou sa nezhodli. Emka nevie, čo má teraz robiť. Nechce ju tam pochovať, aby sa mama nehnevala.

Sedela som na boku postele a počúvala Štefku. Vtom sa pri mne zjavili dvaja duchovia.
Duch Eminej matky a jej tety. Stáli vedľa seba a navzájom si stískali obe ruky . Kedysi rozhádané sestry. Bolo vidno, že si navzájom odpustili a Emkinej matke vôbec nevadí, že v jej hrobe bude aj urna sestry.
- Janka, sú tu pri mne. Sú spolu, oni si už dávno odpustili a vôbec nebude vadiť,
keď k nej do hrobu tetinu urnu uloží. Môže, jej mama sa nehnevá.
Teraz to bude záležať len na Eme, ona si to musí vyjasniť vo svojom srdci. Ona jej musí, alebo aj nemusí odpustiť. Či ju tam pochová, alebo nie je tiež na nej, ale jej mame to určite nevadí.

-Dobre, ďakujem Ti Zdenka, hneď jej to zavolám. Poviem jej všetko. Ahoj.

Prešlo štvrť možno pol hodiny a opäť sa zjavil duch tety. Kľačala.

-Ďakujem, ďakujem,- hovorila pomedzi slzy, -ďakujem veľmi , veľmi.

Keby som mohla, postavím ju. Jej vďačnosť ma dojala. Hneď som vedela, že Ema urnu pochovala k matke. Emina teta sa potichúčky stratila a vo mne zostal pocit obrovskej vďačnosti a dojatia. Bolo to nádherné a aj ja som bola vďačná, že to môžem prežívať. Aká by som bola šťastná, keby som aj ja vedela takto
prenášať pocity ako to robia duchovia zo Svetla. Za malý okamžik Vám naplnia dušu dojatím, šťastím, kľudom, láskou.
Ešte kým som dojatá rozmýšľala nad Emkinou tetou ozval sa telefón.
Štefka.
- Tak ju tam pochovala. Uložila ju do nôh.
- Viem, bola tu jej teta a veľmi mi ďakovala. Priala by som Ti vidieť aká bola
šťastná. Plačúc mi ďakovala. Aj mne nabehli slzy do očí. Povedz to Eme a opýtaj
sa jej, či to môžem napísať. Veľmi to na mňa zapôsobilo.
- Hej, poviem jej nech Ti zavolá.
Aj zavolala a hneď začala vysvetľovať jedno cez druhé z jej pohnutého
života aj v spojitosti s týmto zážitkom.

-Ahoj Zdenka. Pochovala som ju tam. Musím priznať, že to bolo pre mňa moc ťažké, aj keď sa snažím jej odpustiť. Je ťažké zabudnúť, ako ma nechala obchytkávať svojím opitým kamarátom.  Alebo ako ma jej syn topil vo vani preto, že som nechcela jesť hríbovú polievku a ona to nechala tak. Rehotala sa. Nikdy ma nemala rada. Alkohol a plný pohárik bol jej kamarát. Dennodenne sme si chodili požičiavať od susedov na víno a kupovať jej ho. Táto žena mi denne nadávala na mamu a otca. Všetky spomienky som chcela vytrhnúť z hlavy. Prehĺtala som veľkú hrču v krku, keď som ju tam pochovávala.
Pochovať ju k mame bolo jedno z mojich najťažších rozhodnutí. Keď som stála pri jej
hrobe povedala som síce, že jej  skúsim odpustiť, ale stále to je ťažké.
Zaprisahala som sa, že v mojej novej rodine už nebude žiadne opíjanie sa a všetko
zlé, čo som u matkinej sestry zažila zo svojej mysle vymažem.
Urnu predtým mali jej deti doma, ale stali sa z nich bezdomovci a nemohli by si
dovoliť platiť hrobové miesto. A teta zato, že prišli o dom nemôže. Jej vnúčatá tiež žijú v detských domovoch.
Veľmi mi pomohlo vedieť, že sú s matkou zmierené. Keby som toto nevedela tak ju
tam asi nepochovám.
Nakoniec som sa rozhodla, veď každý si zaslúži pokoj po smrti, ktovie ako my dopadneme, keď zomrieme. Jej deti- predsa len – nemajú peniaze na to ,aby ju pochovali normálne. 
A to sme šli na hrob, len kvôli mojej mame, ale urna všetko zmenila.
Na zlé viac nechcem spomínať. Bolo to už dávno a nič s tým nespravím. Každý potrebuje odpustenie. A treba sa dívať do budúcnosti a nie stále prehrabávať v
minulosti.
Mám dobrého muža a zlaté deti. Ktovie, čo by mama povedala na deti a na muža?

Emka rozprávala veľa a pekne, až som jej nakoniec povedala, aby mi o tom aj
napísala.
Ani neviem, či som jej vtedy stihla povedať, že keď som znovu telefonovala so Štefkou, ukázala sa Emkina matka a dala vedieť, že ich chodí pozrieť a je z nich šťastná. Pozná nielen staršiu dcérku ale aj maličkého synčeka.  A ako je spokojná s Emkiným manželom? Neviem, ale určite sa nesťažovala. Možno ju ani nenapadlo, že Emka by na to bola zvedavá.
Vo mne stále pretrváva pocit vďačnosti jej tety. Každú chvíľu si spomeniem na to, aká bola vďačná za Emkine odpustenie – veď toho bolo veľa, čo aj v opitosti spôsobila.  Aj ona by svoj vtedajší život radšej zmenila, teraz si vlastne uvedomila všetko, čo premrhala a bolo jej to ľúto. To , že  Emka premohla zlé spomienky a uložila urnu jej vnieslo do duše pokoj.

Tento príbeh sme spoločne s Emkou napísali pre všetkých, ktorí sa učia odpúšťať.

-   Ahoj, vieš o čom sa mi dnes snívalo? O Aresovi.
Ares bol ich dlhoročný psí spoločník. Keď som bola u Vierky prvý krát, prišiel
pozdraviť aj mňa. Staručký, prešedivený, len sa tak motal, ale bol to najlepší psí
kamarát.
- Dnes by mal výročie svojej smrti a mne sa o …,-  nedopovedala, lebo som jej
skočila do reči.
- Ares,- povedala som prekvapene, lebo v tej chvíli stál Aresov duch predo mnou.
Poznala som ho.
- Hej Ares, náš pes, o ňom sa mi dnes snívalo, ale vieš aký sen, – nepochopila moje
prekvapenie a pokračovala v opisovaní svojho sna.
- Bol to hrozný sen, si predstav, že sme ho išli jesť. Normálne som ho niesla upečeného ako prasiatko. No…
Zdá sa mi to, alebo sa Ares skutočne usmieva, rozmýšľam.
- Ale on je tu, stojí predo mnou, – opätovne jej skáčem do reči. Ares sa posadil a s úsmevom pozeral na mňa. To bude komunikácia. To je nádhera. Teším sa z toho, čo sa práve deje.
- Kto? Ares? A čo tam robí?
- Sedí na ceste predo mnou. A smeje sa. Normálne sa smeje z tvojho sna.

Ares mi ukazoval výjav jej sna. V prednej ľavej packe držal striebornú tácku s
upečeným psom a smial sa. Smial sa tak, že o človeku by sa povedalo, že sa až
za brucho chytal. Smial sa z plného hrdla.
- On … sa smeje -. Hovorím koktavo, prekvapená z toho, čo zažívam.
Ďalšia komunikácia so psom. A ešte k tomu sa smeje! Musela som sa začať smiať aj ja.
- Ty, ja som ho normálne mala na takej tácke…
- Striebornej, – nový skok do reči.
- Áno, ty to vidíš?
-Hej, stojí predo mnou a v packe drží striebornú tácku s pečienkou. Úplne sa rehoce z toho, čo sa ti snívalo.
- On to vie?
- Asi, keď mi to ukazuje,- odpovedám, stále sa pochechtávajúc.
- Ale vieš, mňa mrzí, že sme ho dali utratiť. Neviem, ako to bral on. Bol už veľmi starý a chorý, bolo mi ho ľúto.

Tácka v Aresovej packe zmizla a labkou si zakryl oči. Vyzeral ako animovaná postavička z rozprávky, veľmi neprirodzené pohyby pre psíka.
- Zakrýva si oči labkou,- popisujem do telefónu, čo sa deje.
- On to nechcel, aby sme ho dali utratiť?
Z Aresa nevyžaruje ľútosť ani hnev, ale ako si mám vysvetliť zakryté oči? Nechce na to spomínať? Nechce to vidieť? Nie. Tak čo mi naznačuje? Už viem! Bol slepý!
- Nehnevá sa, ukazuje, že už bol úplne slepý a bolo mu zle. Nevidel.
- Áno, bol už na psa veľmi starý. Ale vieš čo, nad čím rozmýšľam? Keď sme kúpili Aresa, tesne predtým zomrel môj kolega, a ja som si často myslela, či to nebol…
- Niééé,- tentoraz vykríkol Ares, toto už bolo zrozumiteľné nie. Žiadny obraz- výjav, žiadne posunky. Jednoduché a zrozumiteľné nie.
- Niéé,- tlmočím, a nečakám na koniec Vierkinej otázky.
- Či to nebol kolega prevtelený do Aresa,- dokončila.
- Nie, povedal to ešte prv, než si dohovorila. On ti rozumie. A myslím, že týmto nám chcel povedať aj to, že ľudia sa neprevteľujú do zvierat. Neviem, ale asi to tak nie je.
- Vidíš a ja som si to myslela. Bol to zlatý pes. Pudlík stredný čierny, s vysokým IQ. Vedela som mu čítať myšlienky, rozumeli sme si. Bola som jeho tlmočníčkou aj pre druhých. Vždy som vedela, čo chce, alebo čo cíti. Takže to nebol prevtelený kolega…

Vidím, ako Ares krúti hlavou, že nie. Asi som sa pozrela inam, ale zrazu tam Ares nebol.
- Už tu nie je. Je preč,- oznamujem.
Prvýkrát sa mi stalo, že som počula psa smiať sa. S naším psíkom Benym som hovorila, ale takto sa doslova rehotať.
A vraj smiechom sa odlišujeme od zvierat.
- Ten tvoj sen mu bol veľmi smiešny. Keby si ho videla…

S Vierkou sme mali viac zážitkov, týkajúcich sa druhého sveta. Preto o tomto zážitku nemala žiadnu pochybnosť. O to viac ma to tešilo. Mohla som úplne uvoľnene rozprávať a polemizovať s ňou o kontaktoch s duchmi psíkov a ľudí.
O tom, ako sa väčšina z nich šťastne smeje, aj o tom, s akým nadhľadom pozerajú na náš svet.

Dopísala som túto vetu a zvoní telefón. Vierka. Ani už neviem prečo volala. K písaniu príbehu som sa už nevrátila a mailom som napísala Vierke:

- Pretrhla si mi nitku myšlienok. Asi by som už napísala niečo nevhodné, tak radšej končím a posielam ti ten príbeh, keď si ma Ares vybral za sprostredkovateľa a telefonoval s tebou cezo mňa. Dúfam, že pripíšeš ešte niečo o Aresovi.
Zdenka

A ona odpísala, čo mala poznačené:

Tu je môj zážitok z uvedeného dňa.
Štvrtok je môj jasnozrivý deň. Dnes je štvrtok, 22. 10. 2009.
Včera uplynuli štyri roky od Aresovho odchodu.
Poslal mi správu.
V ezoterickom kníhkupectve som natrafila na knihu autora Gary Kowalski: Duše
zvířat.
Vydal Emitos, Brno, 2009. Na zadnej strane knihy je napísané:
„Nikto nemôže dokázať, že zvieratá majú dušu.“

Knihu som si nekúpila, ani som ju nečítala.
Nechcem sa nechať ovplyvňovať jej obsahom. Chcem dokázať, že zvieratá majú dušu.
Potrebovala som ten citát, aby som sa odpichla.
Aby Zdenka opísala svoj zážitok, dôkaz o tom, že zvieratá majú dušu.

V prvú chvíľu som si myslela, že Vierka zatelefonovala v nevhodnú chvíľu, ale keď som sa vrátila k notebooku, zistila som, že končí batéria a ja ho nemám napojený na elektrinu. Vierka mi pretrhla nitku spomienok na stretnutie s Aresom, ale  zachránila všetko, čo som napísala. Skutočné náhody neexistujú a preto ďakujem za to vesmíru. A tajne si myslím, že to spôsobil Ares.

Keď Lenka prišla ku mne spolu s otcom, hneď vo dverách som zbadala pri nej ducha nejakého muža. Posadili sa. Duch ostal stáť vedľa kresla a nezúčastnene sa pozeral na mňa.  Lenka vysvetľovala prečo prišli. Rozprávala veľmi potichúčky. Trošku sa bála. Napokon to za ňu dopovedal otec. Otec zatiaľ na veci mimo realitu neveril. Povedal, že ju tu doviezol na základe jej prosby a preto, že už má nejakú dobu problémy. Nedokáže ani chodiť načas do práce a už priveľmi zasahujú do jej života.

Nedovolila som, aby mi toho povedali príliš veľa a aby nedajbože nejako nespomenuli ducha pri nej. Videla som, že to nieje duch, ktorý bol vo svetle a preto potrebuje pomoc. Mohol by sa neľakať  a odísť ešte pred tým, než príde Svetlo alebo bytosti , ktoré by mu na ceste ďalej pomohli. Odišiel by a mohol by parazitovať na niekom inom. Na Lenku pritom prenášal svoje depresívne pocity, ktorých sa samozrejme ani samovraždou nezbavil. Tá potom nechápala, prečo sa takto zmenila a hľadala pomoc.

Otca som hneď poprosila, aby počkal vonku a pustila sa do práce ja. Uzavrela som Lenku do ochranného kruhu. Bol pri nej človek z rodiny, ktorý sa obesil. Ani si neuvedomoval, že je mŕtvy. Ani čas strávený v Lenkinej aure. Nemohol
sa ďalej nijako duchovne vyvíjať, ale potreboval energiu. Pre dve bytosti však nestačila. Lenka bývala energeticky vyčerpaná.
Nemám pocit, že akokoľvek volám vyššie duchovné bytosti, oni tam proste zrazu sú. Aj tu sa dosť rýchlo objavilo Svetlo a duch mohol odísť.  Bola som rada, že sa to opäť podarilo.
Lenka začala byť veselšia. Keď prišiel otec čudoval sa, že sa opäť smeje a keď som mu opísala, kto bol pri Lenke, svoj
názor na neviditeľno poopravil. Porozprávali sme sa o všeličom. Vysvetlila som im samozrejme čakry a prezradila aj tajomstvo vody.

Kto si myslí, že týmto moja alebo Lenkina práca skončila, veľmi sa mýli. Nielen to, že na nej ostal otlačok toho, čo prežila a musela pochopiť, že sa toho bude zbavovať postupne a prácou na sebe, ale musí sa aj naučiť mať sa rada aj so
svojimi chybami.
Veľmi ju trápilo, že predtým bola dračica do práce a zrazu nemohla ani upratovať.
Doteraz sa na seba pozerala s hnevom. Poradila som jej, aby sa začala chváliť. Každý deň aby na seba napísala dvadsať pochvál. Za hocičo. Za každú maličkosť.

Prvé tri dni to zrejme mala ťažké a potom mi zavolala.
-Neviem sa rozhodnúť, aký zošit si mám kúpiť na tie pochvaly a to, čo si mám písať.Bála som sa vám zavolať, ale potom som sa rozhodla, že zavolám.
-Pozri zavolať mi môžeš kedy chceš, ak môžem tak dvihnem. Nemusíš sa mi ospravedlňovať za vyrušovanie, buď si istá, že keď nemôžem, nedvihnem alebo Ti poviem, až zavoláš neskôr. Zošit si kúp ten, ktorý sa Ti páči viac, ktorý uznáš
za vhodný Ty. A nezabudni sa pochváliť za odvahu zavolať mi. Vidíš prekonala si prvú vec. Neboj sa, pôjde to aj ďalej.
-Ale ja som zatiaľ nič neupratala.
-No a ? Práca neutečie, veď Ťa to ešte čaká, nie? A potom máš tam priateľa, tak nech uprace on.
- Lenže vždy som to robila ja a teraz nič a on….
Snažila sa mi opísať jeho problém.
-Teraz musíš riešiť seba, nemysli naň. Máš čo robiť so sebou a neboj sa zvládneš to. Nemusíš upratovať všetko naraz. Urob len niečo, napríklad umy jeden hrnček a keď budeš chcieť a vládať urob ešte niečo. Nemysli na to, čo všetko máš robiť. Len na to, čo práve robíš. Jednu jedinú vec. Pochváľ sa za to, čo si urobila.
Vždy, za každú vec, aj keď sa trebárs len učešeš.
- On sa už nemôže vrátiť? Už tu nemôže byť pri mne?- pýtala sa na odvedeného ducha.
-Keď je duch vo svetle, môže nás navštíviť, ale nikdy nám už nemôže ublížiť. Je múdrejší.  Aj oni navštevujú tých, ktorých tu nechali a sú zvedaví ako žijú ďalej. Ale už nám neberú energiu. Teraz pri tebe nieje nikto.
-Dobre sa mi sa vami hovorí, som rada, že som zavolala a môžem ešte zavolať, keď budem potrebovať?
-Samozrejme,- odpovedala som jej.  Aj mňa potešili jej slová a zohriali ma pri srdiečku, pretože som nepochybovala o jej úprimnosti.

Spomínala som na priateľku Ivanu, ktorá asi pred tromi rokmi upadla do depresie,  už nechcela ani vstať z postele. Volala mi a sťažovala sa na neporiadok vládnuci v jej byte. Že musí upratať, ale zároveň nemôže. Myslela na
muža, ktorý ju opustil a ťažko sa stým zmierovala. Mala nemocného otca, veľkú hypotéku aj ďalšie dlhy. Bola na dne a nevedela, či dokáže pracovať. Našla si novú prácu a nevládala nastúpiť. Klobúk dole ako sa s tomu postavil jej nový zamestnávateľ. Dostala odklad.

Ubezpečovala som ju, že nemusí ani upratať. Len keď pôjde na wc, tak nech trebárs odnesie zo stolíka pohár do kuchyne. A keď pôjde druhý krát, môže odniesť ďaľší. Neskôr, ak sa jej bude chcieť, nech utrie stôl. Ale nič nemusí!
Akonáhle z nej spadlo gniavniace slovíčko musím a začala jediným pohárom, pokračovala radostnejšie ďalej. Povedala som jej, čo mi kedysi poradila bývalá svokra. Mimochodom tú mi môžete závidieť a jej rada už pomohla viacerým.
Jej slová:
-Najskôr usteliem, potom urobím poriadok na stole a keď už vidím kúsok čistého, dobre ma to naladí a už ľahko urobím to, čo je potrebné. Umyjem riad, alebo povysávam.

Ivana si postupne si upratala byt. Pochopila, že má riešiť len jeden problém a zariadila si celkom dobrý život. Dnes tieto negatívne nálady pozná a vie sa ich celkom rýchlo svojim spôsobom zbaviť. Je z nej úspešná žena – podnikateľka. A viete čo vie úžasne? Vie sa pochváliť, pozná svoje kvality a púšťa sa do ďalších nápadov. Dokáže nielen žiť, ale aj pomáhať a povzbudzovať ďalších. Neúspech ju neláme, ale posúva ďalej.

Od prvej Lenkinej návštevy prešli asi tri mesiace. Bola nedeľa , keď celá nadšená  zavolala a ja  som si vypočula, ako už upratuje a dokáže viac. Vrátila sa jej veselšia nálada a chválila sa, ako si už ani nemusí písať pochvaly a predsa to ide. Super.
Príbehom mojej priateľky a Lenky chcem dať nádej, tým ktorí už psychicky nevládzu. Hnevajú sa za to na seba a nevedia ako ďalej. Môže ich ovplyvňovať nejaký duch, ale tiež nemusí a v každom prípade je treba sa povenovať láske k
sebe.
Uvedomiť si, že problémy nepatria do postele. Na to aby sme ich mohli riešiť potrebujeme spánok. V posteli nemusím nič.
Večer, keď idem spať vyzliekam problémy spolu so šatami. Ak sa sprchujem hovorím si, že všetky odtekajú spolu s vodou a na mňa padá zdravie, šťastie, sila a všetko dobré a som pripravená to prijať. Do postele zásadne nosím len toto a tam mám vytvorenú zónu bezpečia a fantázie. Tam môžem byť kým len chcem aj princeznou z rozprávky. Snažím sa udržať si v posteli pozitívnu energiu. Naučiť sa spať, je vynikajúci spôsob na udržanie sily na riešenie problémov. V posteli nemusím nič. Nemusím si dokonca ani programovať ďalší deň. Nič. Tam proste len som a je mi fajn. Som v pohodlí, v bezpečí a môžem sa oddať sneniu.

A čo ešte? Chváliť sa. Vraj samochvála smrdí? Nevadí. Ak sa potrebujeme naučiť mať sa radi, je to najlepší a najlacnejší liek. Pochváľme sa za každú vec a prejavme si aj takýmto spôsobom lásku k sebe. Verte, toto nemá nič spoločné so
sebectvom.  Ak sa vieme mať radi, sme so sebou spokojní a žije sa nám ľahšie. Sme šťastnejší a šťastie prenášame aj na tých, čo sú okolo nás.
Spočiatku nám možno pôjde pochvala ťažšie, o to viac si ju musíme dopriať a je dobré si ich spočiatku aj písať. DDP je vynikajúci liek aj na zvýšenie sebavedomia. DENNE DVADSAŤ POCHVÁL.

Lenka s otcom za mnou cestovali pol dňa. Keď som si uvedomila, aké zažili peripetie nielen oni, ale aj ďalší, súhlasila som s návrhom vyskúšať robiť čistenia cez internet a zároveň to naučiť ďalších, aby sa mohli čistiť častejšie navzájom.
Zatiaľ to absolvovali tri dvojice. Prvý krát so mnou. Druhý krát som im ešte robila ochranu a potom som už len skontrolovala, ak si v niečom neboli istí.
Sporadicky sa ma ešte sem tam na niečo opýtajú, ale sú schopní si navzájom pomáhať a čistiť jeden druhého. Sú za to vďační, veď keď pracujete v zdravotníctve alebo domove dôchodcov, negatívna energia sa po čase opäť prilepí a zbytočne zaťažuje. Občas mi tiež zavolajú, či pri nich náhodou niekto nieje. Ubezpečujem Vás, že pri častejšom čistení a posilňovaní svojej aury sa duchovia, ktorí majú nižšie vibrácie na silnú auru nedokážu nalepiť.
Ak vám tento príbeh v niečom pomohol, poďakujte v duchu Lenke, ktorá mi bola inšpiráciou.