Veštica a jasnovidka Zdenka Janková

28.Miško odpovedal

zdenka — Tue, 24 Apr 2012 21:45:25 +0000

Vtedy ráno som si prečítala mail, na ktorý som nereagovala , lebo som sa ponáhľala na autobus.
Uvádzam ho skoro v plnom znení s dovolením Evičky, ktorá súhlasila.
Dobrý večer pani Zdenka.Vašu knihu Biele svetlo ktorú som si od Vás minulý týždeň kúpila, som prečítala ešte v ten deň, ako som ju dostala.Predtým som čítala knihy od Lorny Byrneovej / Anjeli v mojich vlasoch a Schody do neba /,ktorá má podobné dary a od malička vidí anjelov a ešte niekoľko iných kníh od zahraničných autorov.Nechcela som veriť,žeby na Slovensku nebolo človeka ktorý by mal podobné schopnosti a tak som si Vás našla.Ešte dva roky dozadu ma takéto veci vôbec nezaujímali,dá sa povedať, že som bola do toho času ateistkou,ale všetko sa zmenilo takmer odrazu, keď mi ochorel môj milovaný brat a xx.xx.xxxx zomrel a to dosť mladý vo veku 55 rokov. Posledné mesiace svojho života ma viedol pomaly ale isto k myšlienkam veriť a uveriť v Boha, v duchovný svet a vo všetko, čo s tým súvisí. A tak čítam všetko cez Sväté písmo, beletriu aj skutočné príbehy a snažím sa pochopiť tieto úžasné veci. Ale,tak ako určite každý, kto Vás vyhľadá,mám aj ja dôvod, prečo sa tak stalo. Chcela by som dostať odpoveď na otázky ktoré Vám dáva veľa ľudí,či je duša môjho brata už na druhej strane, či náhodou nie je ešte tu k niekomu pripútaný, či ho netreba odprevadiť do Svetla?Dala by som prednosť osobnému stretnutiu s Vami /aj keď ste na druhej strane Slovenska,to mi nevadí/,ale rada by som prišla aj na seminár, aby som viac pochopila a prežila to, čo v knihách čítam.Ťahá ma to za Vami,už som Váš hlas počula v telefóne/volali ste mi/,už viem ako vyzeráte/videla som Vaše fotky na internete/,tak ešte osobné stretnutie s Vami by ma spravilo šťastnou.Je to aj preto,že brat odchádzal z tohto sveta tak, že s ním neboli vysporiadaní dvaja ľudia, on s nimi bol po svojom vysporiadaný, ale oni doteraz nie.Viem, že nebudem vyrovnaná a pokojná pokiaľ sa s Vami neporozprávam.
Ďakujem.
Vždy som predpokladala, že duchovia si medzi sebou o mne povedia. Tentokrát sa mi to ale potvrdilo..
Často navštevujem kamarátku v Žiline. Aj tento večer sme spolu sedeli u nej a kukali telku. Do obývačky jej vedú dvoje dvere. Jedny do kuchyne a druhé na chodbu. Medzi nimi stojí komoda a na nej telka. Obidvoje boli otvorené. Odrazu
jej psík v kuchyni začal vrčať a čudne štekať. Vo dverách do chodby, ktorá je spojená s kuchyňou som zbadala, ako sa niečo pohlo rýchlo smerom do spálne. Psík na niečo čudne reagoval.
“Je tu niekto ?”
Opýtala sa kamarátka, ktorá samozrejme o tom, čomu sa venujem vie.
“Neviem”
Vstala som a šla do chodby.
“Niekto áno, ale nevidela som ho.”
Psa dala kamarátka do detskej izby a znovu sme pozerali telku a klábosili. Odrazu sa vo dverách do kuchyne niekto objavil. Nakukoval spoza steny, jednou rukou sa držal verají a vystrkoval len hlavu.
Keď som vstala, že sa tam idem pozrieť rýchlo odišiel. No nevadí.Asi sa mi niekto ozve, ku komu patrí.
“Je to niekto zlý? Mám sa báť?”
Opýtala sa Danuška, keď videla, že sa po duchovi obzerám.
Táto otázka ma rozosmiala.
“Nie nemusíš. On sa skôr bojí alebo hanbí.”
Duch, ktorý sa ukázal bol mladý a bolo vidieť, že je zvedavý, ale nie zlý.Viac sa neukázal a bol kľud.
Druhý deň po obede som cestovala autobusom domov a zrazu ma napadlo, čo ak
predsa patrí k včerajšiemu mailu?
Hneď som zavolala na Evkine číslo, ktoré som si včera ráno ešte rýchlo uložila do mobilu.

“Dobrý deň,
neviem, či to bol Váš brat, kto sa mi včera ukázal, pretože bol mladý, mohol mať asi 25 rokov.
Viete, schovával sa a to majú vo zvyku duchovia, ktorí boli vo väzení?”
Takto dosť nepriamo som sa opýtala na chúlostivú tému.
“Ale on bol, síce veľmi kratúčko ale bol. Pomohla by Vám fotografia?”
“Neviem, skúste mi poslať mailom”
Skoro som zabudla vystúpiť z autobusu. Rýchlo som hovor ukončila a to, že sa mi počas jazdy jej brat znovu ukázal mi z hlavy uletelo.
“Pani Zdenka,ďakujem že ste mi dnes volala. Hľadáme bratovu fotku keď bol mladší a ak sa nám to podarí,tak Vám prepošlem mailom fotku aj z mladších rokov aj ako vyzeral asi 3 roky dozadu,myslím že Vám to pomôže. Ale aj tak sa
chcem ku Vám objednať.”
Večer ma čakal tento dovetok na maili a neskôr aj fotografie.
Odpísala som, že to asi bude jej brat a dohodli sme si aj stretnutie.
Prišla sympatická mladá osôbka.Vyžarovala z nej charizma a ja som bola rada, že ju spoznávam.
Hneď sme prikročili k práci. Veď vážila za mnou cestu z druhého konca Slovenska a čakala ju aj cesta späť.
Netrvalo dlho a jej brat sa ukázal.
Pocity a náznaky duchov a rôzne výjavy, ktoré vtedy vidím, sa mi len ťažko prekladajú do ľudskej reči. Hlavne keď ide o mená z ktorých mi niekedy znie v hlave len jedno písmenko. Ale v tomto prípade to bolo celkom zrozumiteľné a Evičke dopriane.
Brat jej ukázal , že jej dal náramok.
“Ano dal a ako vedel, že má ísť tu?
“Povedal mu to niekto od kamaráta poľovníka. Mal kamaráta poľovníka?”
Ani neviem presne,čo mi vtedy Evička odpovedala a až neskôr som si uvedomila, že to bola odpoveď na priamu otázku, ktorá nás viacerých už dlhšiu dobu zaujíma.
Potvrdenie, že komunikujú a pomáhajú si aj medzi sebou. Neskôr sme to rozoberali a ja som vedela, že toto sa mi ešte nestalo. Miško odišiel do Svetla, s Evičkou sme sa rozlúčili a neskôr mi napísala.

Dobrý deň pani Zdenka,…
Keď som od Vás v piatok odišla, podarilo sa mi zo Žiliny napodiv dostať rýchlo na cestu smerom domov /nemám dobrý zmysel pre orientáciu vo veľkých mestách/ a po asi pol hodine som zaparkovala pred nejakým motelom na parkovisku a hneď som zavolala sestre a začala som jej rozprávať, čo som s Vami a s mojim bratom prežila. Dokonca sestra chcela počuť podrobnosti a nútila ma k detailom, aby som nič nezabudla pokiaľ dojdem domov. Tak som spustila rozprávanie ako z veľkej knihy, aj s pocitmi ktoré som mala, aj čo všetko brat cez Vás povedal,čo ste videla. Keď som sa jej spýtala či mi verí,tak povedala že samozrejme a bez výhrad aj, že sa nemôže dočkať, pokiaľ jej to ešte raz všetko poviem.Potom som pokračovala ďalej a celou cestou som si preberala,čo všetko brat povedal, aké to boli pravdy, ktoré povedal, skutočnosti z nášho života a dokonca také skutočnosti, ktorými ste ma Vy aj brat presvedčili že v tú chvíľu tam naozaj bol.Celou cestou som poplakávala a miestami až vzlykala, že sa mi niečo také krásne prihodilo a že som spolu s Vami mohla bratovi pomôcť prejsť do Svetla. Celú sobotu a nedeľu som bola ako v mrákotách, stále dookola som si prehrávala slová ktoré povedal,predstavovala som si všetko, čo ste okolo rozprávala, ako ho vidíte a to vyvrcholenie ako ste povedali, že prišla pre neho nejaká žiarivá vyššia bytosť aj s dvomi dušami, ktorými boli dedko a babka a keď ste povedali, že sú to rusíni / čo je svätá pravda / tak to bolo absolútne vyvrcholenie tohto reálneho zážitku. Ja viem,že asi to nebolo na mne vidieť a že máte možno s inými ľuďmi iné skúsenosti /nejaký tranz, alebo tiež majú videnie, alebo vidia
svetlo/-ja som reagovala plačom, lebo väčšinou takto reagujem.V aute ma potom prepadla ľútosť prečo som mu nepovedala, že ho veľmi ľúbim a že sa za neho každý deň modlím, že som prepásla príležitosť.Všetko sa udialo tak pek
ne, zvláštne, dosť rýchlo a vychádza mi to tak, že čo malo byť povedané tak bolo.Cez víkend sme so sestrou ešte raz prerozprávali všetko a aj sestra je úplne ohromená z toho, že sa nám to prihodilo.Vašu knihu Biele svetlo začala
čítať ešte raz.Viete čo bola jej prvá otázka?A kde bol Miško doteraz? Povedala som jej že ostal ešte tu, pri nás a nevedel odísť, lebo nechápal prečo zomrel a že vlastne som mu to v piatok vysvetlila /cez Vás/.
Aj ja som v sobotu ešte raz listovala Vašu knihu aj som si ešte raz čítala na www.stránke príbehy ktoré nie sú v knihe a hľadala som spôsoby ako duše odchádzajú do Svetla. Niektoré duše odchádzajú do Svetla radostne sami, po iné
príde niekto z príbuzných /ako pre profesora babička/, pri iných Vám zasa pomôže Váš otecko.Pre môjho brata prišli babka s dedkom /z maminej strany/ spolu s vyššou bytosťou. Vraveli ste Zdenka že bola tá bytosť rozžiarená a že
pritom jase ste až ustúpila do zadu.Viete mi to vysvetliť? Ako ste to vnímala?
Aj to,ste vravela, že sa mu dobre dýcha, že dosť rýchlo odišli a stačil ešte povedať, že nám bude pomáhať.Tu by som chcela vedieť ako to mám chápať. Je to možné že aj cez Vás? V niektorom článku o Vás, som čítala,že dokonca môžete
poslať sms správu , odkaz od duše? Dobre tomu rozumiem? Vo Vašich príbehoch píšete, že duše prichádzajú aj zo Svetla, že nás môžu vidieť, pomáhať, radiť nám,ale musia nás nechať slobodne žiť aj sa rozhodovať. Ako vlastne na Vás
pôsobil môj brat keď odchádzal do Svetla,aký ste z neho mala pocit?
Bol spokojný,vyrovnaný,šťastný?Keď som stála v kruhu,bol vážny alebo sa usmieval, ako na Vás pôsobil? Určite neplakal,to by ste mi povedala, že? Ešte sa mi stali dve zvláštnosti.Jedna taká maličká, keď som od Vás odchádzala a pohla sa s autom, prešla som pár kilometrov, tak som zistila, že mi prestala svietiť kontrolka poruchy auta /tá mi svieti už mesiac,v servise o tom vedia a testujú mi auto/ a ona prestala ukazovať poruchu,tak som sa rozosmiala a som povedala bratovi,že asi v tom má prsty a že je zlatý. Potom asi po pol hodine som parkovala a volala sestre a keď som znova naštartovala, tak kontrolka poruchy zasa svietila. Pobavilo ma to. Ale tá druhá zvláštnosť už mala iné rozmery.
Stalo sa mi to v nedeľu.Písala som Vám že som chodila ako v mrákotách a poobede asi okolo 14.30 som si ľahla na gauč v obývačke pred televízor a zdriemla som. Sníval sa mi sen v sne.Ležala som na chrbte a videla som oproti
vo veľmi veľkej diaľke smerom nahor Pannu Máriu, celú postavu ktorá bola maličká, nerozoznala som detaily tváre, ale vedela som, že je to ona,postava bola ohraničená slabo svetielkujúcim kosoštvorcom,myslím že smerom ku mne k nohám vyžarovali lúče ale neboli veľmi žiarivé a ešte som si uvedomila že to všetko vidím vo farbe.Ale aj som cítila tlak, napätie ktoré ma akoby chceli nadvihnúť/? ja takýto tlak poznám,občas mám sny, keď cítim niekoho počas spánku pri mne a vzniká čudný pretlak, tak to isté som cítila/.V tomto sne bola v miestnosti aj moja sestra a preletelo mi mysľou že toto mi už neuverí, že som videla Pannu Máriu vo sne a spýtala som sa jej, či aspoň videla ako ma nadnášalo. Nič mi na to nepovedala, lebo som sa na to skutočne zobudila o 15.10 hod.Viete Zdenka,aj som sa preplašila , lebo ja som sa zvykla skoro ravidelne o 15.00 modliť Korunku / za dušu môjho brata/ aj ma to pobavilo, že ma musí budiť pomodliť sa Panna Mária. Dávam si aj otázku, či to nie je upozornenie zhora, že môj brat tieto modlitby vážne potrebuje? Čo si o tom myslíte? Musím to brať tak vážne? Čo tento sen mi mal povedať? Ešte som takýto sen nikdy nemala.Viete, ja ako obyčajný človek som sa doteraz považala za niekoho, kto nie je hodný takejto vzácnej návštevy, čo i len vo sne.
Takže takto rozhádzané je teraz moje vnútro,analyzujem,spomínam,opakujemsi,zapisujem,vraciam sa aj niekoľkokrát k situáciám z piatka, prehodnocujem ale určite viem že nesnívam, že sa mi to skutočne prihodilo. Inak,ešte raz Vám nesmierne ďakujem za Vašu milotu a ochotu takto pomáhať ľuďom. Stretnutie s Vami aj celá podstata, dôvod, cieľ a výsledok tohto stretnutia,mi veľmi zmenili život a pohľad naň. Odpíšte mi ak budete mať čas.Teším sa.Eva.

Táto milá osôbka Evička, často o mne píše v superlatívoch, ale dôležité sú jejotázky a premýšľania, ktoré často po návšteve zažívajú rôzni ľudia. Evička to však vedela tak pekne napísať, že som ju požiadala o uverejnenie a samozrejme som jej napísala odpovede, ktoré teraz pre zrozumiteľnosť aj očíslujem.

Zdravím a veľmi dakujem za krásny mail.
Vypísala som z neho Vaše otázky aby som si urobila prehľad a mohla na všetky, alebo aspoň tie čo viem odpovedať.

1:Kontrolka v aute—
áno, duchovia vedia narábať s elektrinou a kontrolka ide tiež na ňu, Myslím, že aj týmto Vám brat chcel dať najavo, že je poriadku a dáva na Vás pozor – pomáha tam kde mu je dovolené:)

2:Váš plač—
ľudia pri tom zvyčajne plačú, dokonca aj chlapi a nemajú sa za čo hanbiť, svedčí to o ich a aj Vašom velikom srdci, preto to , že brata ľúbite nebolo treba hovoriť slovami – on to videl , cítil , vedel a to je viac, pretože týmto sa nedá klamať.

3:Miško bol tu , lebo nevedel, že nežije, Vy ste mu porozprávala o jeho smrti a vtedy si to začal uvedomovať a prijímať svoj nový stav bytia. Keď zbadal starých rodičov bol veľmi šťastný a tešil sa.

4:Keď preň prišli starí rodičia, neviem kto bola tá bytosť, lebo som iba videla žiaru. Mohol to byť niektorý z anjelov a mohol to byť samotný Ježiš. Neviem. Niekedy mi pomáha aj Ježiš, lepšie povedané robí on, nie ja. Napr. volala mi
priateľka, lebo jej synovec mal ísť na ťažkú operáciu srdca, keď som sa naň na diaľku pozrela , odpovedala som jej iba , že pri ňom v nemocnici je Ježiš a tam ja nemám čo robiť, pretože on sa postará. Nevedeli sme, či to prežije, ale nakoniec ho ani neoperovali.

5:SMS – odkaz od duše—-
Bol Nový rok a mne sa ukázalo hádam 30 duchov a vyšších bytostí a priali svojim blízkym šťastný nový rok, tak napríklad týmto som ja v ich mene poslala sms.

6:Sen–
Myslím si , že týmto Vám dali najavo, že Vaše modlitby počúvajú a tiež sa Vám, ukázala takto , lebo podobnú ju videl Váš brat a Vám bolo ľúto, že sa nezjavila pri Vás, tak k Vám prišla vo sne. Určite Vám aj ona chcela poďakovať za modlitby a brata.
Dlho som držala svoje videnia Ježiša a Panny Márie v tajnosti, lebo som si tiež myslela, že ja si to predsa nezaslúžim , veď som iba jednoduchy obyčajný človek , ale bola som poučená, že keď neodsudzovať a neposudzovať tak ani seba. Vlastne sa ešte stále učím prijímať. Prijmite aj Vy tento sen ako dar, nehodnoťte komu dar patrí alebo nie aj keď ide o Vás. Majte ho v srdiečku a tešte sa z neho. Panna Mária je pri nás stále , pomáha a miluje nás všetkých.
Ďakujem veľmi za Váš mail , veľmi ma zaujal a myslím , že by ho prijali aj iní ľudia – boli by radi, keby si prečítali niečo aj od človeka ako Vy- môžem ho použiť do príbehu?

Zdenka

Dobrý deň pani Zdenka,
ani si neviete predstaviť ako ma tieto Vaše slová hrejú pri srdci a posúvajú ma ďalej. Je to prekrásne, čo ste mi odpísala. Všetko postupne spracovávam v duši, je to pre mňa veľký zdroj energie, za ktorý ďakujem všetkým na nebesiach a Vám. Idem si pokúpiť knihy a idem čítať, všetko ma zaujíma, aby som sa dopracovala aj k ďaľším odpovediam na otázky, ktoré si aj sama kladiem,/napr.ako to vyzerá vo Svetle?existuje očistec ale v akej forme?/Viem,dobre si pamätám, ako ste vravela že tam hore je veľa milostí pre všetkých, bez rozdielu vyznania aj života aký viedli tu na zemi. Proste môj život sa otočil o 360 stupňov. Samozrejme pani Zdenka, že môžete napísať aj náš príbeh a dokonca môžete použiť aj naše pravé mená. Ak niečo si budete chcieť ozrejmiť, tak mi zavolajte kedykoľvek alebo napíšte mail. Ešte viete čo ma uchvátilo? Tá strastiplná cesta ako som sa k Vám dostala a za akých okolností, ako som si myslela, že to ja som bola tá, čo inciovala stretnutie a nakoniec v piatok brat povedal, že za Vami ho poslal niekto z rodiny kamaráta poľovníka. Kamarát sa volá Jozef a žije, takže to musela byť duša z jeho rodiny. No je to proste úžasné, predpokladám že preto, že z našej rodiny som práve ja bola duchovne najvhodnejšia prijať tieto vnuknutia, tak preto som bola k Vám doslova pritiahnutá. Tie zhody náhod pred našim stretnutím, ako som si Vás našla, veď teraz si uvedomujem, že na tom má zásluhu vyššia moc a ja som len počúvala vnuknuté myšlienky. No je to všetko veľmi nádherné. Prajem Vám pekný zvyšok dňa.

Eva

A ja verím, že aj takto “korešpondenčne” napísaný príbeh sa Vám páči a že mnohé ozrejmil a to samozrejme aj vďaka Evičky a Miška, ktorí tiež majú zásluhu na poodkrytí tajomnej opony.

27.V jej stopách

zdenka — Thu, 22 Mar 2012 04:48:32 +0000

Dobrý deň, niekde som sa o Vás dočítala, že vidíte duchov a tak. Ja by som sa chcela spytať či by ste sa vedela spojiť s mojím otcom, ktorý zomrel xx.x.2012. Neviem či sa s tým zaoberáte až do takej mieri. Písem Vám preto, lebo sa neviem vysporiadať z jeho smrťou. A ak áno tak sa mi prosím ozvite, alebo mi napíšte ako by ste mi vedeli pomôcť.

Ďakujem
Dovolila som si skopírovať mailovú správu, na konci ktorej bolo telefónne číslo. Ešte asi dva dni mi trvalo, kým som si našla čas zavolať tejto pani.Hoci obvykle to nerobievam, tu mi niečo nedalo pokoja a vyťukala som číslo.
-Prosím.
-Dobrý deň, tu je Janková. Môžem chvíľočku?
-Dobrý deň.Kto? Aha, no samozrejme.
Znel prekvapený hlas.
Hoci bola v práci,požiadala o dovolenie telefonovať.
-Chcela som Vám povedať, že mi je ľúto, ale duchov nevyvolávam a bohužiaľ váš otec sa mi neukázal.
-Viete, my sme sa dosť nepohodli a dlho pred týmto som sa s ním ani nerozprávala, teraz je mi to ľúto, tak by
som to rada vrátila.
Zrazu som si uvedomila, že niekto pri mne v izbe je.
-Prosím vás, váš otec nebol plešatý však? Mal také redšie vlasy, ale nebol plešatý a mal také svetlé vlasy?
-Hej mal.
-On bol robotník? Pýtam sa ďalej vidiac ducha v montérkach.
-Áno chodil po stavbách. Zomrel tak nečakane, rýchlo.
Duch mi síce nič nenaznačil, ale aj tak som sa opýtala, či mal rakovinu, pretože sa s ňou poslednou dobou stretávam často.
-Nie mal infarkt.
Pani ešte rozprávala, čo sa dialo počas života, zatiaľ čo ja som videla, ako duch prichádza na to, že nežije.
Doteraz mal pocit, že je v práci a aj preto mal na sebe montérky, hoci zomrel doma.
Uedomil si aj to, že práve telefonujem s jeho dcérou a to, že medzi nimi nebolo všetko v poriadku.
Ukázal mi, že všetko, čo bolo medzi nimi zlé jednoducho zahadzuje a zabúda. Na svoju dcéru si odnesie len spomienky toho dobrého, lásku ktorú k nej cítil, keď bola maličká.
Priznám sa, že emócie, ktoré tento duch práve prežíval sa veľmi dotkli aj mňa a tiekli mi slzy. Ani som kvôli nim nemohla poriadne rozprávať.Vedela som však a uistila som aj túto pani, že všetka zloba a nepochopenie sa rozpustilo a aj keď ho ona poprosila o odpustenie, ani to nebolo treba.
Jej otec na všetko zlé zabudol. Ukázal mi, ako ju drží na rukách ako malé dievčatko a toto si v sebe uchová.
-Už ho nič nebolí? Má sa dobre?
Nálsledovali ďalšie zvedavé otázky a ešte chvíľka rozhovoru.
Duch jej otca sa stratil.
- Spýtajte sa ho ako ma volal, keď som bola malá.
Už to nešlo, nebol tu.
Jeho dcérka ma neskôr chce prísť naštíviť, neviem či sa mi jej otec ešte ukáže a či mi povie, ako ju volal. Ale
aj ja som len človek. Mám síce určité jasnovidecké schopnosti, ale nie som dedo Vševedo.
To dôležité, čo sa malo povedať bolo povedané a vyjasnené. Aj keď možno neskoro a zbytočne stratili dar času na zemi odcudzením, predsa len si stihli odpustiť a duch jej otca bol rád, pretože v tejto rodine sa jeho
smrťou napravilo veľa vzťahov.
Tento úplne čerstvý zážitok píšem preto, lebo tento duch začal ísť svojím postojom odpustenia v stopách Panny Márie.

26.Ona proste miluje

zdenka — Thu, 15 Mar 2012 04:12:50 +0000

Napísala mi mladá žena. Aj v jej rodine šarapatil majster alkohol a ona za sebou napriek svojej mladosti mala dosť ťažké skúsenosti. Bola už rozvedená a rada by pomohla svojmu otcovi, ktorému už alkohol panoval. Aj on sám by sa toho rád zbavil, len nevedel odolávať.
Začala som čistiť energie v dome. Počas toho sa mi ukázal duch jeho otca .
Aj preto som rýchlo pristúpila k očiste.Pred tým sa musí držať určitá diéta a nesmie sa piť žiadny alkohol. Bohužiaľ muž ,ktorého som čistila to nedodržal. Mala som čo robiť. Vtedy sa veľmi zle odstraňuje negatívna energia. Je to akoby ste stále dokola čistili a znovu sa to špinilo. Napriek tomu som pokračovala, pretože som videla a tiež mu opisovala aj jeho otca, ktorý tiež alkoholu neodolával. Aj on prispieval k tomu, že otec mladej ženy pil. Jeho otca sa mi do Svetla podarilo odprevadiť.
Odišla aspoň jedna zložka toho, čo ho na ceste k abstinencii držala. Ako hovorím jedna zložka. K abstinencii vedie ešte dlhá cesta. Je nutné pracovať na svojom zlozyku, mať pevnú vieru a v predstavách trénovať triezvy život. Predstavovať si, ako napriek túžbe krčmu obídem, ako odmietam ponuku pohárika. Dokonca nejem ani zákusky s alkoholovou príchuťou. Predstavy s pevnou vôľou tiež pomôžu nad mocou alkoholu zvíťaziť.
Pomôže preprogramovanie mozgu. Myslím, že aj toto sa bude dať postupne riešiť tak, ako závislosť na cigaretách.
Jedno sedenie s elektródami na hlave zbaví mnohých ľudí takejto závislosti.
Potom očisťujúci rituál stiahnutia negatívnej energie podstúpila dcéra – mladá žena, ktorá otca miluje napriek jeho pochybeniam.
Zrazu sa rozliala žiara a zjavila sa Panna Mária.
-Ukazuje mi srdce, že…Vy ste sa boli niekde modliť za lásku?
-Hej, vtedy som mala problémy s bývalým mužom a prosila som ju, aby mi pomohla. Aby sa to vyriešilo.
Aj táto pani navštívila pútne miesto a Panna Mária jej teraz dala na vedomie, že o nej vedela – vie.
Rozvod je to posledné, čo sa v manželstve očakáva, ale niekedy je to proste nutné. Niekto rozvod veľmi odsudzuje, ale Panna Mária to nerobí. Ona proste miluje.
A ako vidíte stojí pri obyčajných ľuďoch, hoci oni často o nej nemajú ani potuchy. Nevadí, ona v ťažkých chvíľach pri nás stojí, aj keď človek si vo svojej malosti naivne myslí, že by mala pomáhať tak, aby to vyhovovalo jeho predstavám. Napríklad, že tejto žene by mala pomôcť tak, aby zmenila jej muža na lepšieho, alebo aby vydržala trpieť do konca života a nerozvádzala sa. Aj tu bola jedna lekcia lásky. Fyzické ani psychické násilie by sme nemali spôsobovať, ale ani ho trpieť. Neopisujem vždy všetko do podroností, ale verte, že pri stretnutiach s Pannou Máriou často tečú slzy radosti.

25.Miluje bez rozdielu

zdenka — Wed, 14 Mar 2012 08:49:02 +0000

Dnes napíšem zvláštny príbeh.Zvláštny, pretože sa týka bytosti o ktorej som si doteraz nedovolila písať z úcty k nej. Ale, aby som tak ako ona dala útechu žene, ktorej sa tento príbeh týka aj ja chcem prostredníctvom neho
posilniť vieru tých, čo majú bohužiaľ podobnú skúsenosť. A možno rozpustiť ich bolesť.
V kuchyni som na moment zbadala ducha. Nevidela som mu tvár. Len mierne zvlnené vlasy. Skôr som vycítila, ako videla, že je to mladý muž.
Na druhý deň som dostala mail od matky, ktorej syn spáchal samovraždu.
Začala som odpisovať na tento mail, pretože som si chcela byť istá, že včerajší duch patrí k nej.

Pri vete :”Nevidela som mu do tváre” sa mi ukázal znovu. Sklonil sa ku mne k notebooku a ja som videla nádhernú tvár mladíka s malou jazvou pod okom. Skutočne bol veľmi pekný a aj teraz z neho šla dobrota. Nie nepovedal mi
nič, len tá jazva , ktorú som spočiatku ani nevedela rozoznať mala byť akoby poznávacie znamenie. Neskôr pri stretnutí mi ju potrdila jeho sestra.
Dohodli sme sa už cez telefón a ja som vycestovala za touto pani, ktorá stratila syna. Bola veľmi nešťastná a nevysporiadaná so synovou smrťou.
Keď sa s niekým stretnem málokedy otáľam a väčšinou ihneď začnem robiť očistný rituál. Tak to bolo aj teraz.
Stiahla som negatívnu energiu. Ukázal sa jej syn. Bol smutný z toho , čo urobil. Kľačal pri matkiných nohách a prosil ju o odpustenie. Plakal. Akoby sa zastavil čas.Mala som pocit, že sa dlho nič nedeje. Duch syna už stál a akoby sa obzeral, kto preň príde. Odrazu sa zjavila bytosť, ktorá sa mi občas tiež ukazuje. Panna Mária. Ako vždy z nej sálala nesmierna láska.
-Vy ste bola na nejakom pútnom mieste?
Opýtala som sa, pretože Panna Mária sa mi zjavuje práve pri ľuďoch, ktorí boli napríklad v Lurdách, Medžugorí, Živčákovej…
-Nie, neviem o tom.
Jej odpoveď ma síce prekvapila, ale nič to nemenilo na tom, že duši jej syna prišla pomôcť práve Panna Mária.
Ako sa dalo opisovala som jej prítomnosť matke, ktorá tiež cítila zvláštny pocit.
Mária jej syna objala do svojho plášťa. On bol chvíľu prekapený a zaskočený, ale jej sa nedalo odolať. Oddal sa jej nekonečnej láske a spokornel. Hlavne sa úplne upokojil. Rozlúčil sa s matkou a spločne s Máriou odišiel.
Na záver ešte povedal: “pozdravujte odo mňa Moniku.”

Často sami stáva, že neviem dobre rozoznať meno, ktoré mi duchovia povedia. Niekedy zachytím len jedno de písmenká. Tu to bolo jednoznačné. Monika. Možno ju ľúbil a možno si na ňu len tak v poslednej chvíli spomenul.
Panna Mária neodsudzovala to, že tento mladý muž v dvadsiatich piatich rokoch ukončil svoj život. Prijala ho s neskonalou láskou a určite tak ako mnohým, aj jemu pomôže odpustiť si. Pomôže mu pochopiť, prečo to urobil, vyznať sa, v sebe samom.

Život nieje vždy ľahký a často urobíme vo svojej nerozvážnosti veci, ktoré neskôr oľutujeme. Niektoré sú bohužiaľ nezvratné a to je hlavný dôvod, prečo by sme sa mali vždy utiekať k nádeji a nie zúfalstvu. Najčastejším dôvodom s samovražde je deficit . Aj lásky k sebe. A aj tej by sme sa mali naučiť, lebo láska k sebe samému nemá nič spoločné so sebectvom.
Práve ľudia, ktorí sa vedia mať radi, vedia milovať aj iných, preto je vždy dôležité začať u seba.
Aj toto učí Panna Mária, ktorá sa mi ukázala už mnoho krát predtým. Postupne o nej napíšem viac, zaslúži si to.
Len Vás všetkých prosím nechoďte za mnou len preto, že ste nejaké pútne miesto navštívili a či sa neukáže aj pri Vás. Aj toto bol jeden z dôvodov prečo som sa o nej doteraz verejne nezmienila. Ja viem, že je s nami,

miluje nás a chráni. Pri kom akedy sa objaví, nezáleží odo mňa. Ak sa jej chcet odvďačiť, poďakujte jej za všetkých, ktorým pomohla. Ak s ňou chcete pobudnúť, navštívte v pokoji trebárs nejaké pútne miesto. Nezabudnite – miluje prírodu a kľudne sa práve Vám môže stať, že jej prítomnosť budete cítiť práve v lese. Možno ju budete aj vidieť. Ak sa aj Vám stalo, že ste museli prežiť smrť svojho dieťaťa, poproste ju o pomoc jeho duši. Spoľahnite sa na pomoc Panny Márie, anjelov a vôbec všetkých bytostí, ktoré pomáhajú.

Viem, že mnohí nechápu ľudí,ktorí si na život siahli, odsudzujú ich a dokonca sa aj vysmievajú. Ale Panna Mária určite nie, tá miluje všetkých.

Všetkých bez rozdielu.

24.Incheba – nová skúsenosť

zdenka — Sat, 10 Mar 2012 07:11:00 +0000

Cestovala som na prednášku na Inchebe. Už cestou mi bolo zvláštne. Nemala som trému. Tú som dávno stratila, ľudí
mám rada a tešila som sa. Lenže zvláštny pocit čohosi akoby ťažkého a ospalého. Nie, nebola som vo svojej koži. Dokonca sa to začalo stupňovať a ja som pomaly nebola schopná sa sústrediť na to ,čo idem robiť. Vedela som, že zrejme nebudem schopná rozprávať a poprosila som moderátorku Eriku, aby sme urobili prednášku vo forme rozhovoru. Svoje pocity som spočiatku pripisoala nedostatku spánku a únave. Lenže aj inokedy zavčas ráno vstávam, cestujem autobusom a v ňom spím. Vtedy sa mi nedalo, napriek pocitu niečoho ospalého. Na Inchebe sa pridal pocit hukotu v ušiach. Ledva som odpovedala na otázky jedno dvojslovnými spojeniami. Bola som smutná, že som určite ľudí sklamala, lenže aj s tým som sa dokázala veľmi rýchlo zmieriť. Nedokázala som si výstavu na Inchebe vychutnať ako inokedy. Musela som odísť. Spať som mala u priateľky. Došla som k nej a šla som si ľahnúť. Vyrušil ma telefón.
-Zdenka? Anetka má problémy, kedy prídeš do Bratislavy?Asi potrebuje očistiť.
-Som v Bratislave a pôvodne som Ťa chcela prekvapiť, ale si ma načapala.
Odpovedala som druhej priateľke Vierke.
- No vieš čo, ona už niekoľko nocí nemôže spať a má pocit čohosi ťažkého. Či na nej niečo nieje, alebo čo sa s ňou deje.
Dohodli sme si stretnutie. Ale ako sme skončili telefonovať, moje pocity hukotu a ťažoby skončili tiež.
Okamžite. Spozornela som.
Kto sa mi neukázal, ale takýmto spôsobom sa snažil dať najavo, že je tu?
Na druhý deň sme sa stretli.
Anetka má rada vodu. Chodieva dokonca na preteky a je celkom úspešná. Niekedy chodieva aj splavovať rieku, alebo sa len tak povoziť na vlnách.
Dala som ju do ochranného kruhu a ukázala sa mi rieka.Videla som, akoby som bola s Anetkou v člne. Anetka mi predtým rozprávala, že kedysi našla v rieke mŕtvolu. Teraz som sa ocitla v tom okamžiku.
-Bola len kúsok od Teba, však?
- Hej skoro som do nej buchla veslom.
-Nevidela si jej do tváre, mala ju vo vode.Videla si len chrbát, však?
-Áno. A ešte som sa bola pozrieť, keď našli utopeného mladíka.Ale to som bola na brehu.
Naskočil mi iný film.
Vidím ducha utopenej ženy, ktorý ešte nepochopil , že nežije a stále sa snaží plávať. Zrazu duch ženy zbadá čln s dvoma mužmi, plaviacimi sa po rieke. Snaží sa dostať k nim do člna. Ale čln sa prevracia a bohužiaľ aj oni dvaja končia vo vode. Jeden z nich ostal s duchom ženy. Ani jeho telo nemohli nájsť niekoľko týždňov.
Anetka bola pri tom, keď sa našlo. Bola zvedavá a šla pozrieť, ale zvedavosť sa niekedy nevypláca. Predtým našla telo ženy a teraz pozerala na utopeného mladého muža. Odrazu duch tohto muža kráčal z vody na breh. V hlúčiku zbadal
Anetku. Ajaj ako sa mu len zapáčila. Začal jej lichotiť. Postupne sa do Anetky veľmi zaľúbil a ostal s ňou.
Pri Anetke v ochrannom kruhu sa zjavili obaja – žena aj mladík. Podarilo sa mi vysvetliť im situáciu a odišli do
Svetla.
Anetka mala nejakú dobu pokoj. Ale po niekoľkých mesiacoch sa ozvala znovu, že potrebuje očistiť.
Nevedela či len od nejakej negatívnej energie alebo od ducha. Dva týžne dozadu mala zvláštny sen. Ukázala sa jej babička o ktorej sme vedeli, že je už vo Svetle a povedala jej:”Anetik, nájdi si ma!”
Na stretnutí mi o tom rozprávala. A mne začal pocit ako na Inchebe. Podivný hukot v ušiach. Na prvý pohľad som
na Anetke nič nevidela. Keď som ju však dala do ochranného kruhu a prvý krát stiahla negatívnu energiu, ukázala sa žena. Duch mladej ženy. Po stiahnutí druhej vrstvy vystúpili dvaja chlapci. Mladší odetý len do nejakej súkennej haleny. Mohol mať sedem rokov.Staršieho si dnes už neiem vybaviť, ale vyzeralo to tak, že mladšieho chcel zachrániť, lenže utopili sa obaja. Dávno, veľmi dávno. V rieke mohli byť aj stopäťdesiat rokov.
Žena sa utopila najviac niekoľko rokov dozadu. Teraz bol ich čas odchodu do Svetla a Anetka, ku ktorej sa pripojili zrejme počas prechádzky okolo Dunaja bola ich prechodným domovom.
Jej babička chcela Anetke aj duchom pomôcť a zvláštnymi spôsobmi to dávala Anetke najavo, až do doby kým sme sa
nestretli.
Len dúfam, že Anetka nebude vyvolenou osobou na odvádzanie utopených. Snažím sa ju chrániť.
Ja už teraz viem, že hukot v ušiach mi bude naznačovať, že pomoc potrebuje duša utopeného.
Obvykle sú duchovia viditeľní inak, Teraz to bola nová skúsenosť, keď vystupovali až z jednotlivých vrstiev.
Anetka má však ešte jedného ochráncu, či skôr celá ich rodina má v nebi liečiteľa. Ale o tom v inom príbehu.

23.Duše po vražde

zdenka — Thu, 08 Mar 2012 06:11:09 +0000

Je dosť ťažké počuť, že niekto z vašej rodiny bol zavraždený. Aj za mnou boli ľudia, ktorým sa to stalo.
Mojou úlohou na tomto svete však zjavne nieje určiť vraha, ale pomôcť duši, ktorá takýmto spôsobom musela na druhý svet ísť. Niekedy však prekvapí samotná duša,
Neviem v akom poradí sa toto všetko odohralo ale nakoniec je to jedno.
Zavolal mi človek, ktorému zavraždili sestru. Ukázala sa mi. Nevedela však nič. Nepamätala si nič. Ako duch stratila pamäť. Jej myseľ nedokázala prijať, že sa niečo takéto mohlo stať. Nevedela si spomenúť ani na svojich blízkych. Ešte asi dvakrát sa mi ukázala, raz chcela zachrániť svoje dieťa, to už vedela, že nežije. Keď ju postihla smrť bola tehotná a teraz svoje dieťa hľadala.
Pri prvom raze mala v rukách vetvičku orgovánu. Zrejme ho mala rada. Keď ju pochovávali, orgován jej na hrob položila aj jej mama. Verím, že jej tým urobila radosť a že postupne sa spamätala a odišla do Svetla, kde sa jej prežitá bolesť úplne rozpustí.

Inokedy za mnou prišli obaja rodičia. Pri nich som dokázala vidieť kúsok z konca života ich dcéry. Opísala som im terén, kde sa to stalo. Lenže ani Eva neprišla na to, že už nežije. Utekala už ako duch ďalej pomedzi riedke tenké stromčeky. Jej vrah telo preniesol a ukryl. Našťastie Evu sa mi podarilo poslať do Svetla aj bez prítomnosti rodičov. Viem, že je v poriadku.

Opäť prišli rodičia, aj keď nie obaja boli vlastní. Zabili im syna. Ich syn ma však navštívil ešte pred nimi.Na to nasledoval telefón a potom stretnutie.
Videla som synovými očami. Opísala miesto kade kráčal a potom sa mu už len zotmelo pred očami.Svojho vraha nevidel. Ale videl niekoho iného. Videl dušu svojho spolužiaka, ktorý spáchal samovraždu skokom z výšky.
Keď som robila očistný a oslobodzujúci rituál s jeho matkou, ukázal sa, ale nechcel ísť preč. Zrazu jednoducho zmizol, len predtým povedal, že ešte niečo musí.
Vrátil sa a nebol sám. Priviedol aj dušu spolužiaka. Spolu napokon odišli.
Jeho matka mi rozprávala, aký bol dobrý človek a ako pomáhal mladým, deťom a iným. Jeho povaha sa nestratila ani potom. Pomohol aj po smrti duši svojho spolužiaka,uviaznutému v časovej slučke a vzal ho so sebou do Svetla.

Mnohí ľudia museli prežiť násilnú smrť svojho blízkeho, zatiaľ určite nie som pripravená odhaliť ich vrahov, duše zavraždených mi to zatiaľ nepovedali, možno niekedy to bude inak, možno nie pretože by to narúšalo chod udalosti cez ktoré sa my ľudia musíme niečo naučiť.

Možno odpusteniu, tak ako to dokázali rodičia zavraždenej dcéry, ktorí dokonca jej vrahovi boli osobne povedať, že mu odpúšťajú.
Obdivujem veľkosť ich duše, musí byť nesmierna, aj keď prežitá bolesť pri takýchto udalostiach sa nedá opísať.
O smrti spojenej s vraždou sa nechcem viac rozpisovať, chcem len naznačiť, čo môže približne potom prežívať takáto duša. Tiež rodičom dať maličkú útechu, že ich dieťa vo Svetle už nebude trpieť.

22.Stratená sestra

zdenka — Wed, 07 Mar 2012 09:24:32 +0000

Dlho som uvažovala či tento príbeh uverejniť, ale vzhľadom k tomu, že sa zaoberám hlavne životom po živote, musím, aj keď sa ma to bytostne dotýka. Keď sa nad tým tak zamyslím, kľudne by z toho mohla byť jedna z častí seriálu Kosti, aj keď neviem, aký by tam bol koniec, pretože vo filme vždy vraha nájdu. Ale tu?

Po ránu pred niekoľkými rokmi.

Zdalo sa mi alebo som skutočne zazrela ducha mojej najstaršej sestry?

-Zdenka, Veronika sa stratila. Už tri dni neprišla domov
a u nikoho jej niet. Nevieš ju nájsť? Naposledy ju videli v susednej dedine.
Oznámila mi druhá sestra do telefónu.

Divné. Ráno jej duch, teraz o nej hovorí druhá sestra. Fakt zomrela? Ako? Kladiem si otázky. Skutočne to bol jej duch, ktorý sa tu ráno mihol? Človek, keď začne uvažovať v “reále” všetko chce vtesnať do rozmeru, ktorý vyhovuje hlavne jemu. Popiera skutočnosť, lebo ju nechce prijať.
Následovalo veľa telefónnych rozhovorov ale v skratke:
V priebehu telefonátov s druhou sestrou som jej povedala:
-Ona už nežije.
Pár krát som sa skúsila na ňu napojiť. Videla som akoby kúsok filmu. Telo mojej dobitej sestry niekto ťahá vo vrbinách do plytkej jamy. Vidím rameno a pravú ruku človeka, ktorý potom sestrin prechodný hrob prikrýva haluzami.
Vidím rieku , vidím pole. Môže to byť smerom k susednej dedine.

Hľadali ešte niekoľko dní. Nič. Ani polícia tomu veľmi nedala.
Faktom je, že sestra nežila práve najusporiadanejší život a niekedy to s ňou vôbec nebolo ľahké. Popíjala už dlho a po smrti svojho muža sa akoby spustila úplne. Niekedy zúrila a nadávala veľmi škaredo,niekedy by si ju bol človek na chleba namazal. Srce mala dobré a dala by aj posledné. Ako som ju poznala celý život sa bála. Bolo veľmi ľahké ju vyľakať. Sestry si z nej sem tam vystrelili. Pamätám si príhodu , keď jej do postele urobili panáka. Vypchali teplákovku a prikryli panáka perinou. Potom už len dávali pozor, kedy pôjde spať najstaršia. Stalo sa a ona potme sa dohabkala k posteli. Vmomente vyletela pološialená z izby kričiac, že má niekoho v posteli. Napokon otec zobral nôž, sestry potichu sa uškŕňajúc metlu a šli na neznámeho.
Teraz ale otec v izbe rozsvietil. Pristúpil k posteli a strhol perinu. Chvíľu nechápavo hľadeli na panáka ,ale rehot dvoch sestier nikoho nenechal na pochybách. S týmito potvorami sa vyvadili a táto príhoda bola dlho bodom smiechu v našom dome. Sestry vtipkárky počas školských rokov vyparatili ešte veľa žartíkov, bolo by toho aj na ďaľšiu knihu.
Práve preto, že najstaršia sestra sa vždy bála, stávala sa terčom takýchto príhod a žartíkov.
Otcovi na pohrebe nebola a teraz sa spolu stretli.
Niekoľko rokov sa mi ukazovala a nikdy nepovedala ani slovo ani náznak niečoho, čo by nás zaviedlo k človeku
zodpovedného za jej smrť.
Naznačila mi však, že jej telo sa nájde, až keď sa predá rodičovský dom, ktorý sme vlastnili ja a jej najmladší syn. Týmto, že svoje deti chráni. Normálnou logikou sa toto pochopiť nedá.
Bola to duša, ktorá veľmi zvláštnym spôsobom chránila deti pred tým, aby si možno kvôli majetku nejako medzi sebou neublížili.
Trvalo to ešte niekoľko rokov. Sestra a aj švagor sa mi občas ukazovali. Ja som videla, že sú spolu a že sú vcelku sťatní. Napokon sa dom podarilo predať.
-Mami, otcovi volal Jozef(muž z dediny v ktorej žila sestra),že sa našli pri rieke kosti, kostra ženy, povedala mi jedného dňa dcérka.
Sestra! To je ona! Vedela som to. Bola som si istá.
Polícia jej “telo” zobrala na expertízu a zistenie DNA.
Ja som si bola istá. Jej hmotné pozostatky konečne budú ležať v hrobe vedľa muža.
Nevedeli sme, kedy bude pohreb. Do pol roka sa malo potvrdiť, či ide, alebo nie o našu sestru. Napokon sa stalo niečo zvláštne.
-Už sa to potrdilo, je to ona, telefonovala mi sestra jednu sobotu.
-Kedy bude pohreb?
-Neviem asi v pondelok, zavolám a dám ti vedieť.
-Dobre, súhlasila som.
Po malej chvíli sa mi ukázala sestra spolu s otcom.Boli šťastní a akoby sa teraz medzi nimi vyjasnilo to, že mu nebola na pohrebe. A až teraz prebeol medzi nami odkaz, že sa otec na ňu nehneval, ktorý som jej nikdy neodovzdala , kým žila. Ale ešte niečo. Hovorili mi: Nemusíš byť, veď sme tu.
Bolo so v súvislosti s príbehom, ktorý som nedávno čítala. Bol to príbeh matky pripútanej k posteli, ktorá sa naučila opúšťať svoje telo a navštevovať syna.
Bola vychovaná ako katolíčka a teraz zisťovala, že nie všetko, čo tvrdili farári je tak.
Opisovala synovi, ako sa dobre cíti, aká je slobodná a šťastná, že na to vo svojej chorobe prišla. Napokon svoje telo opustila navždy. Jej syn na pohreb nešiel, ale veď čo by tam robil, keď tým ,že bol doma bol s matkou. Ako by to bolo, keby ona bola u neho a on na pohrebe? Toto bola skutočná rozlúčka.

Keďže sa mi sestra spätne neozvala a ja som nevedela, kedy bude pohreb, volala som na druhý deň neteri.
-Kedy bude pohreb?
-Už bol.
-Čože? Tak prečo ste mi nedali vedieť?
Smiech.
-Ani my sme neboli, ani my sme nevedeli.
A kedy bol?
-Včera, nikto nám nedal vedieť, bolo to trochu hlúpe, ale je to tak.
Včera o ktorej ?
Spomenula som si na sestrinu a otcovu návštevu a došlo mi prečo ma navigovali myšlienkami práve na príbeh syna, čo nebol matke na pohrebe, ale bol s ňou.
V čase sestrinho pohrebu ma navštívili.
Paradox bol, že najstaršej sestre nebol na pohrebe zo súrodencov nikto. Nech sa to už stalo akoukoľvek “náhodou”, stalo sa.
Možno sme tak trochu mali spoznať pocity najstaršej sestry, keď nebola na pohrebe svojmu otcovi. Možno ju niekto z nás za to odsudzoval a teraz to zažil.
Mňa už takéto rôzne zážitky naučili neodsudzovať a neposudzovať. Človek nikdy nevie, kedy sa práve to, čo najviac odsudzuje môže stať jemu.
Sestra mi nikdy ani náznakom nedala najavo, kto by mal byť za jej smrť potrestaný. Len raz, keď mi priateľka rozprávala o svojom príbuznom a povedala takúto vetu:
“On bol zabitý z takej roztopaše”, objavila sa moja sestra a povedala: “Aj ja” a hneď zasa zmizla.
Ale to, či sa napokon niekto prizná, či sa nejako nájde vinník neviem.
Niektorí ľudia mi hovoria ako veľmi by chceli mať môj dar. Ale on vyzerá aj takto. Niekedy sa človek musí skloniť pred bezmocnosťou čokoľvek urobiť. Niekedy vidí veci, ktoré nie sú práve najpríjemnejšie.
Našťastie beriem to s vedomím, že život ide ďalej aj po smrti a jediné, čo na tomto svete má zmysel je naučiť sa láske a pochopeniu. A to je vtedy, keď by človek sám najradšej niekoho v hneve zniesol zo sveta, keď sa cíti ukrivdený, zosmiešnený, boľavý a nemilovaný to najťažšie. Napriek tomu toto všetko raz pominie a my sa budeme práve vďaka tomu cítiť silnejší a naučíme sa na rôzne veci pozerať trochu globálnejšie. Vtedy si budeme vážiť aj tie najťažšie zážitky a pozerať na ne úplne z iného uhlu.

Bohužiaľ zážitkov s duchmi ,ktorých život skončil vraždou , alebo zabitím mám viac, ale o nich súhrnne nabudúce.

21.Nevadí, že je búrka, nakoniec sa vždy objaví dúha.

zdenka — Thu, 16 Feb 2012 14:21:41 +0000

Už dlhšie som tu nepísala , vyrovnávala som sa so
skutočnosťami,ktoré sa mi stali v poslednej dobe.Boli to silné udalosti aj preto nadpis hore a ten odstup od písania. Opíšem ich postupne, ale najskôr príbeh, ktorý sa stal pred tromi rokmi.Príbeh o tom, ako som sa na vlastnej koži veľa naučila, že si máme dávať pozor na vlastné želania, lebo by sa mohli splniť.
Aj napriek mojim videniam ma občas prepadli pochybnosti a chcela som vedieť ako je to možné, že duchovia vnímajú úplne inak ako my. Ako je možné , že necítia všetci , že nežijú v hmotnom tele. Túžila som vedieť ako im je.
Želanie sa mi znenazdajky vyplnilo.
Duchovia vplývajú na náš organizmus a aj na môj. Často sa to prejaví aj zvýšeným krvným tlakom. Hlavne ak ich
príde viac naraz. Bohužiaľ na Slovensku sa stala stragická udalosť, pri ktorej zahynulo viac ako 10 ľudí.
Bola som vonku a sedela na záhradnej hojdačke, keď sa mi začali jeden po druhom ukazovať. Samozrejme, že nemám radosť, keď sa niečo takéto stane. Smutne som vstala z hojdačky a šla do vnútra. Pár krokov pred vchodom sa vedľa mňa zjavilo niekoľko bytostí. Kráčali spolu so mnou.Keď som spomalila, že zastavím, nádherná bytosť -
žena natiahla ruku predo mňa a ja som zbadala jej krásnu ruku. Dlhé štíhle prsty sa odrazu začali vnárať do môjho
tela a ja som doslova videla, ako sa mi dotkla srdca.
Necítila som strach ani bázeň, vlastne akoby zastal na chvíľu čas a bol úplný pokoj. Potom sa v diaľke vytvoril
zvláštny obraz.Vyzeral ako vlnovky v modrých farbách. Ukazujú mi budúcnosť. Lenže ja som tomu nerozumela.Vliali do mňa poznanie .Príde zlá doba.Svet sa zmení. Nie , nebude koniec sveta. Za modrými vlnovkami som cítila, že tam je svet – náš svet v inom čase, v budúcnosti a šírili sa odtiaľ veľmi príjemné vibrácie spokojných ľudí. Akoby ľudia tam už chápali a žili dobro a lásku.
Ruka z môjho srdca vyšla.Obraz sa stratil. Vedela som, že žena pri mne mi v niečom pomohla, ostal vo mne pocit
úplného pokoja a dokonca by sa dalo povedať až radosti.
Neviem dodnes, kam mám tieto bytosti zaradiť. Boli todvaja muži a jedna žena. Vysoko ma prevyšovali , nielen
intelektom ale aj skutočnou výškou. Mohli mať hádam aj dva – dva a pol metra. Priezračné a nádherné.Napadlo ma vesmírni ľudia, ale neviem. Dôležité je , že boli dobrí.
Tak ako sa zjavili , úplne potichúčky, tak sa aj stratili. Toto akoby s mojím želaním, spoznať ako sa duch
cíti nesúviselo, ale stalo sa a ja to musím napísať.Verím, že sa mi to ešte dodatočne prejaví a ja
pochopím, prečo vtedy prišli a nielen, že mi ochránili srdce, ale tá modrá vlnovka- pripomenuli miju neskôr kruhy v obilí- mala určite veľký význam.
Ale teraz sa vráťme späť k duchom, ktorí zahynuli a mne sa zdvihol tlak. Vošla som dnu a bolo mi divne. Šla som
do kúpelne, vždy mi pomôže krátky relax vo vani. Zrazu som cítila, že z nej nedokážem vstať. Nedalo sa mi
dýchať. Len som chrčala. Zavolala som dcérku, aby mi pomohla. Muž nebol doma a jeho telefón áno. Boli sme krátko po sťahovaní, dedinu sme poriadne nepoznali a nevedeli sme kde môže byť. Deti sa o mňa báli. Sedela som na gauči, rozmýšľala, že ešte nemáme ani vybalené.
Najstaršia dcérka nevydržala a zavolala sanitku. Začalo mi byť veľmi teplo. Bože aké teplo. Nemohla som na sebe
zniesť nijakú vec. Zdalo sa mi , že by som si najradšej vyzliekla aj kožu.
Dcérka bola šťastná, že prišla sanitka. Sestrička mi zmerala krvný tlak. 280 na 190 smrtiaca hranica. Ja som
už necítila nič. Dokonca sem tam sa mi aj lepšie dýchalo. Nedovolili mi vstať a ísť do sanitky. Muža
nebolo, deti zavolali na pomoc suseda, ktorý predtý zhodou okolností pracoval v nemocnici a mal skúsenosti. Nosítka boli preň so šoférom hračka. Napriek tomu, že ja ani teraz nie som mušia váha. Ak si niekto myslí, že som vtedy cítila hanbu za nahotu ,alebo čokoľvek iného podobného, mýli sa. Len mi mysľou tak prebehlo, že vždy
keď muža najviac potrebujem , nieje pri mne. V sanitke ma sestra napojila na dýchací prístroj a ja som ju začala otravovať, že musím na malú, nech niekde zastavia. Samozrejme, že to neurobila.

Netrvalo dlho a ja so vystúpila z tela. Videla som svoje telo a hrešiacu sestričku, že nemajú potrebné veci- tuším magnézium, ktorú chytala panika.
Ku ne bola veľmi milá .
” Dýchajte , dýchajte,” hovorila mi. Videla som, že jej na pacientovi – mne záležalo.
“Kľud, to bude v poriadku”, odpovedala som jej a videla som ako sa jej uľavilo, že žijem.
Žijem?
Aha, prišla som na to , chvíľu som bola z tela preč. Tak toto je teda smrť? Nič to nebolo. Ale začala som
rozmýšľať nad deťmi a prosila som v duchu Boha, aby mi ešte bolo dovolené žiť.
O chvíľu som sa ale znovu videla, ako sa vznášam nad telom.
Všetko mi prišlo prirodzené. Ešte aj to , že hovorím veľmi hrešiacej sestričke, nech je kľudná, hoci ona ma
nepočula. Snažila sa dovolať záchranku. Nebol signál.
Nadávajúc v panike na telefón pýtala šoféra,nech volá on. Nič, žiadne pocity.Dokonca ani čo sa týka detí. Zrazu
nevadilo nič.
Pozerala som pokojne, ako môj duch pláva nad telom. Áno,ja som bola mimo a videla svoje hmotné telo, ležiace na
nosítkach.Duchovné telo vznášajúce sa nad hmotným spojené striebornou šnúrou a ja- zrejme moje vyššie ja-
v rohu sanitky. neprišla tam žiadna duchovná bytosť, ani zomrelí príbuzní , ani Svetlo. Keby som teraz skutočne zomrela, nenapadlo by ma hľadať niekoho , kto by ma do Svetla dostal. Tak takto sa to môže stať a duch bude blúdiť.
Upútala ma strieborná šnúra. Už som ju pár krát iným ľuďom videla , ale toto bola moja. Vyzerala ako jemná
hadica a na troch miestach bola akoby zalomená. Ale nebola nikde nijako inak poškodená ani pretrhaná. Došlo
mi to.Viem ako cíti a vníma duch, hoci ešte je spojený aj s vedomím-dušou, cez ktorú som mohla vidieť telo
ducha a cítiť dušu. A ešte niečo – nezomriem! Vedela som to, podľa šnúry. Ešte niečo mám vedieť, ale na to som
prišla až po ďaľších mesiacoch. Týkalo sa to striebornej šnúry.
Odrazu som bola opäť v tele a strááášne sa mi chcelo smiať z paniky dobrej sestričky.
“Dýchajte, len dýchajte.Tak je to dobre.”-snažila sa mi dohovárať.
“Kľud, to bude v poriadku,-hovorila som slabým hláskom,teraz už úplne presvedčená o tom, že to proste prežijem.
Snažila som sa usporiadať si myšlienky -najkôr tragédia a duchovia, potom neznáme milujúce bytosti, teraz dvakrát von z tela,duch, duša, strieborná šnúra.
Podarilo sa im zavolať záchranku a šla oproti. Dnes už vôbec neviem či mi dali injekciu alebo nie. Ostal vo mne
len obraz ducha , striebornej šnúry a duše v ktorej nebolo ani za mak smútku, strachu, úplne bez účasti
pozorovala dej odohrávajúci sa pred ňou.
V nemocnici sa nepotvrdilo podozrenie na infarkt. Do hodiny som sa cítila úplne v poriadku. Myslím, že práve na tom sa podpísal dotyk srdca rukou neznámej bytosti. Moje srdce vydržalo.
To , že som sa často stretávala s duchmi sa na mne samozrejme podpísalo.Ale o tom neskôr v inom príbehu.
Po návrate z nemocnice som mala prístroj, ktorý meral tlak každých pätnásť minút. Môj dohad, že v prítomnosti ducha sa zvýši tlak sa mi potvrdil. Tlak bol v poriadku, kým mi nezavolala žena, ktorej sa obesil priateľ. Na zázname bolo presne vidieť ako sa môj tlak zrazu zvýšil. Presne v čase, keď som cez telefón opisovala žene ducha obeseného muža, stojaceho pri mne.
To už so vedela, ako sa duchom mení vnímanie skutočnosti, vďaka môjmu vlastnému želaniu zistiť to. Duchovi sme neskôr pomohli ísť do Svetla.
Ale tento zážitok ma naučil ešte niečo iné – strieborná šnúra sa dá opravovať a tý predchádzať nepríjemnostiam so zdravím.

20.Pes ignorant a duch muža, ktorý stratil ženu dvakrát.

zdenka — Sat, 17 Sep 2011 15:31:21 +0000

Žijem v dosť nedostupnej dedinke, ale pani Dagmar si napriek tomu dala tú námahu ma navštíviť. Zomrel jej priateľ s ktorým sa bohužiaľ pred smrťou poškriepila a teraz ju to veľmi trápilo. Jej priateľa som videla mihnúť sa pri nej hneď ako prišla. Bolo by dobré, aby aj on odišiel do sveta duchov, tam kde sa môže ďalej rozvíjať a konečne naplno spoznať, že život smrťou nekončí. Vo svojom živote v tele z mäsa a kostí neveril na takéto veci a aj jeho zastihla smrť nepripraveného. Chvíľu nebolo jasné, či dôjde k odvedeniu tohto ducha, lebo zrazu tam nebol. Ale predsa som okolo Dagmar spravila kruh.
Chvíľa strpenia, prvotné očistenie negatívnej energie a jej priateľ sa opäť ukázal, ale keď si uvedomil, že nežije zasa zmizol. Ako mu teraz pomôžem ? Ako ho privolám naspäť? Príde ešte ? Trochu som mala obavy a vtedy sa objavil duch psa. Dino, ktorý tento svet opustil už dávnejšie.
Napadlo ma poprosiť ho, aby priviedol ducha jej priateľa. Ani ho nepohlo. Úplne ma ignoroval a keď som nedala pokoj, len sa pohodlnejšie natiahol a lenivo mávol chvostom. Tak tadeto cesta nevedie, pomyslela som si opisujúc lenivého psa pani Dagmar. Čakala som a pozorne sa dívala dookola. Zrazu sa objavilo viacero duchov. Medzi nimi aj Mária, jej bývalá svokra a nakoniec opäť aj jej priateľ.Priateľ, ktorý tak trochu chcel ostať ešte na zemi a aspoň za tú chvíľu, čo sa stratil bol pozrieť svoje vnúčatá. Dagmar priniesol aj kyticu ruží. Mala narodeniny a tie jej vždy dával. Nakoniec všetci odišli do Svetla. Už si ani nepamätám podrobnosti a kto všetko tam bol. Utkväl mi v pamäti len lenivý pes – ignorant. Dagmar mi neskôr napísala, že potrebovala chvíľu času, kým strávila zážitok, pri ktorom sa aj jej mierne pootvorila opona života po živote. Toto je vec, ktorú si niekedy neuvedomujem a mám pocit, že je to všetkým jasné. To, že život po živote existuje a má svoje určité postupnosti.
O stretnutie prejavil záujem aj jej zať, ktorému zomrel ocko. Jeho ocka som videla ešte pred tým , než sme sa stretli. Pospomínala som si ako asi vyzeral jeho duch.
-Váš otec mal niečo spoločné spoločné s lesmi? On bol lesák?
-Áno bol.
-Dodnes neviem , prečo mi práve ukázanie zlatého zubu, signalizuje ducha, ktorý pracoval – respektíve mal niečo spoločné s lesmi.
Chvíľočka rozhovoru a Dušanov otec sa ukázal .
Mladý, cca 30 ročný, v poľovníckom obleku, aj s klobúkom, ktorý pri prvom videní na hlave nemal.
Videla som, že ani jeho duch ešte nenavštívil dimenziu Svetla a preto sme urobili očisťujúci a zároveň odprevádzajúci rituál.
Duch Dušanovho otca prejavoval lásku. Bolo vidieť, že mal syna rád. Dušan sa s ním ešte rozlúčil a povedal mu, aby šiel do Svetla.
Bolo mi divné, že sa tam nikto z iných duchov alebo iných bytostí – napríklad anjelov neukázal. Nikto, kto by po Dušanovho otca prišiel. Len sa objavilo Svetlo a jeho duch sa svedomito a disciplinovane pobral doň. Rozrávala som to Dušanovi.
-Ale áno, to na otca sedí. Vždy bol taký, že mu stačilo povedať a on to urobil, ak to považoval za dobré, -znela Dušanova odpoveď.
Vedela som však , že za svetelnou clonou aj tohto ducha, tak ako mnohých, čo pracovali v lesoch, čakajú jeho kamaráti – lesáci. Viem, že len čo Dušanov otec prekročil hranicu, všetci ho s nadšením vítali a mali pripravenú oslavu.
Chystanie hostiny mi niekoľko krát ukázal aj môj otec, keď mal umrieť niekto z našej rodiny. Niekedy mi aj naznačil čas odchodu a aj preto sa mohli deti rozlúčiť so svojím dedkom – mužovým otcom, ešte kým žil a napriek diaľke a školskému roku s ním ešte mohli stráviť chvíľočku času. Z jeho odchodu síce boli smutné, ale zároveň ich hrialo , že ho ešte v nemocnici mohli pred smrťou navštíviť a prehodiť pár slov. Aj mužov otec sa mi ukázal, ale to je celkom iný príbeh. Určite ho raz napíšem, pretože mi jeho pohreb vďaka nemu nakoniec pripadal veselý. Teraz sa vráťme k Dušanovi.
Dušan bol rád, že duch jeho otca bude v poriadku a hneď mi avízoval, že sa so mnou chce stretnúť aj svokor. Tiež mu zomrel otec.

-Ale je taký rozcestovaný po celom svete, že nevie kedy mu vyjde čas.
- Ak to má byť, bude to,- povedala som otrepanú frázu, rozmýšľajúc nad tým, ako sa niektorí ľudia snažia so mnou stretnúť a napriek všetkej snahe im to nevyjde, iní neplánujú a stretnutie vyjde.
Tak to bolo aj s Dušanovým svokrom.
Deň predtým som v kuchyni za stolom videla sedieť ducha vysokého muža. Evidentne ho niečo trápilo. Hlavu podopretú dlaňou otočil smerom ku mne a na okamih na mňa pozrel. Pohľady sa nám stretli. Rýchlo som odvrátila tvár v klamnej nádeji, že nebude vedieť, že ho vidím. V jeho očiach sa mihol záblesk nádeje.
Cítila som jeho smútok. Musím priznať, že aj ja sa nerada trápim a keďže som tak nejako v kútiku duše vedela, že sa s niekým z jeho pozostalých stretnem, bola som ako Dagmarin pes – ignorovala som ho.
Len ten jeho pocit smútku ma ešte držal aj na druhý deň. Aj som si trochu vyčítala, že som sa nepokúsila s ním hneď aj nejako rozprávať. Lenže zároveň som mala toľko práce a na prázdnichách neterine deti, ktoré som samozrejme nijako na ducha nechcela upozorniť.
Veľmi mi však odľahlo, keď mi asistentka volala, že sa so mnou chce niekto stretnúť a najlepšie dnes, lebo má zhodou okolností cestu blízko nás. Samozrejme, že som hneď súhlasila.
Prišiel Dušanov svokor – Milan.
S otcom sa síce veľmi nepodobali, ale vedela som , že včerajší utrápený duch bol jeho otec.
Začali sme oslobodzujúci rituál a ja som pevne verila, že jeho otec sa znovu ukáže. Ale najskôr sa ukázal pes.
Aha ho! Veď tohto psa poznám. Pes ignorant. Ukázal sa mi už pri pani Dagmar. Dagmar a Dušanov svokor boli kedysi manželia. Ale tak ako u mnohých aj ich cesty sa rozdvojili a každý kráčal tou svojou.
-Vy ste mali toho kokršpaniela ešte keď ste žili s prvou ženou?
-Ano.
-Lebo je tu
Už pri Dagmar som tohto psa prosila, aby priviedol ducha jej priateľa, ktorý sa nám najskôr ukázal a potom zmizol. Vtedy ma totálne ignoroval a ak si niekto myslí, že tu bol iný, mýli sa. Bolo zbytočné ho pýtať, aby priviedol Milanovho otca. Našťastie netrvalo dlho a ukázal sa sám. Najskôr ma upozornil na magnetické náramky, ktoré Milan nosil a už ich vlastne potreboval na určitý čas odložiť. Je dobré ich nenosiť sústavne, aby si telo nezvyklo a neskôr na takúto magnetickú liečbu nijako nereagovalo. Zvyklo by si ako baktérie na antibiotiká a jedoducho by magnety stratili svoju schopnosť Milanove telo ovplyvniť.
Neskôr sa duch opýtal:

-Kde je mama?
Položila som túto otázku aj Milanovi.
-Ona zomrela prvá. Veď on to musí vedieť.
Nebolo mi jasné, prečo duch Milanovho otca hľadá svoju ženu. V tú chvíľu som tomu nerozumela.
Napokon však aj on odišiel do Svetla . Netrvalo dlho a ukázal sa mi znovu. Tentokrát zo Svetla a spolu so svojou ženou.
Šťastní a vysmiati.
Ja som pochopila, prečo ju hľadal, keď bol pri mne jeho syn. Keď zomrel zrejme sa s ňou stretol a boli spolu, až kým Mária neodišla do Svetla pri bývalej neveste. Vtedy ju znovu stratil, už ako ducha. Preto som ho videla u nás za stolom takého utrápeného. Našťastie opäť svoju milovanú ženu našiel a znovu boli šťastní.
Toľko otázok mi vŕta v hlave o živote potom. Ako málo o ňom vieme. Pretrvá láska až do ich ďaľšieho života? Budú znovu prežívať svoj život na zemi? Alebo vďaka tejto láske poputujú do inej vyššej dimenzie? Nech vieme, čo vieme stále je život po živote veľká neznáma a záhada.
Pridlho som premýšľala nad touto situáciou a Milanovi som stále nevolala, čo sa stalo. Až nakoniec samo nebo zariadilo, že som sa “náhodou” stretla aj s jeho dcérou a vyriešenie záhady otcovho hľadania mamy sa vďaka nej dozvedel.

19.S Ivetkou

zdenka — Wed, 27 Jul 2011 12:00:56 +0000

Ivetka sa so mnou začala telefonicky rozprávať asi pred troma mesiacmi.
Vtedy na druhý svet nečakane odišla jej sesternica a najlepšia kamarátka Renátka. Najskôr som jej v telefóne vysvetľovala , že ja duchov nevyvolávam a neviem , či sa mi Renátka ukáže alebo nie. Najlepšie sa mi to darí, keď som s niekým osobne a ešte k tomu ja držím skoro hladovku a ona by mala držať bezmliečnu diétu. Samozrejme , že alkohol ani v malom množstve neprichádza do úvahy. Ale o malú chvíľku, ešte počas rozhovoru sa mi Renátka predsa len ukázala. Nie, ešte nebola vo Svetle a s Ivetkou sme premýšľali nad stretnutím. Nejako sa nám ho nedarilo zrealizovať a Ivetka sa objednávala na rozhovory aspoň cez telefón.
Po jednom z nich mi Ivetka napísala dlhý mail. Pripomenula mi naše rozhovory a tak využívam s Ivetkiným dovolením jej vlastné napísané slová:

Milá Zdenka,
včera večer, keď som si ľahla spať, tak som si opäť pripomínala náš
rozhovor, a pozastavila som sa pri vašej jednej vete, keď ste mi
povedali, že je to zaujímavé, že sa Vám moja Renátka ukázala skoro vždy,
keď sme sa rozprávali, alebo následne na náš rozhovor. Tak som sa nad
tým zamyslela a je to naozaj tak. A viete koľkokrát ste ju videli? Keď
sa tak nad tým zamyslím , tak to bolo 7x.
Neviem prečo Vám to píšem, veď to viete najlepšie. Ale ako sa poznám,
tak určite preto, aby som Vám to hneď ráno netelefonovala ? ? ?.
A aj preto, aby som si tie okamihy pripomenula, lebo je to niečo, čo
mi Renátku „ zhmotňuje a sprítomňuje.“ vďaka čomu verím, že stále je, že
je v myšlienkach s nami a myslí na nás rovnako ako my na ňu – s
nesmiernou láskou. A ak sa už náhodou neukáže, budú to pre mňa krásne
spomienky, na ktoré budem myslieť do konca života, až kým sa s ňou
opäť nestretnem.
Neviem Vám povedať, ako veľa pre mňa znamenajú naše rozhovory. Nebola
to náhoda, že som si Vás našla, lebo ako Vy píšete, že vaše skúsenosti
vám dodali odvahu žiť, tak moje “stretnutie” s vami mi zas vrátilo silu
ísť ďalej. A za to vám zo srdca ďakujem.
Prvý krát sme spolu telefonovali 31.3.2011 o 16,00 hod. Pamätám si to
presne, lebo tie čísla ma zamrazili. Renátkaka zomrela podľa lekárskej
správy 13.3. 2011 o 4,00 hod ráno. Povedali ste mi, že to nemusí nič
znamenať, no v tej chvíli som chcela veriť tomu, že to nie je len
náhoda. Viete, určite poznáte ten pocit, alebo vám to niekto spomínal,
že za všetkým , čo sa stane po strate milovaného človeka, hľadáte
súvislosti s ním. Už pri vašich prvých slovách som vedela, že ste ten
pravý človek, ktorý mi môže pomôcť. Opýtali ste sa ma, o čom sa chcem
rozprávať. Ja som povedala, že sa nedokážem zmieriť so stratou blízkej
osoby. Hneď ste mi povedali jej meno, videli ste ju, aká bola zmätená,
lebo ešte nevedela, čo sa s ňou stalo. V ruke mala niečo ako modrú
prilbu. Povedali ste mi aj to, že je niekto s ňou, kto jej pomáha.
Vtedy som si myslela, že to bola moja mamička, lebo práve ju som
prosila na Renátkinom pohrebe, aby jej pomohla. Druhý krát ste mi
telefonovali, že prišla za vami s kyticou červených kvetov, mala
natočené vlasy. Vtedy sme jej dcérke chystali u nás oslavu jej 15.
narodenín. Nie je to náhoda, že príde, keď má niekto sviatok, Renátka si
veľmi potrpela na to, aby sa na nikoho nezabudlo. Vždy dala urobiť
torty pre deti, prichystala chlebíčky a očká / to bola jej špecialita/
a vedela sa potom dosť hnevať, keď sme na oslavu neprišli. Aj v ten
osudný víkend, keď mala mať oslavu Renátka, som vedela že nepôjdeme.
Stále robíme niečo na chalupe a vtedy sme akurát začali prerábať
kuchyňu. Možno preto mi nedvíhala telefón…
Potom prišla Veľká noc. Písala som vám, či by ste sa mohli porozprávať
s Renátkinou mamou a utešiť jej boľavé srdce. Počas rozhovoru sa neudialo nič,
no pár minút na to,ste volali a odovzdali odkaz : Mamička neplač už,
je tu krásne, sú tu samé kvety“. A vtedy ste mi povedali, že už
prišla zo Svetla. Bola som šťastná, lebo som si nedokázala predstaviť,
že moja Renátka niekde blúdi, trápi sa a nevie, čo s ňou je. Vtedy bola
medzi kvetmi, Renátka milovala kvety a teraz po jej smrti, rozkvitli u
nich doma aj tie, ktoré už roky nekvitli.

Tu si dovolím vstúpiť do Ivetkiných slov a upozorniť čitateľa, na to,čo sa stalo.
S Renátkinou mamou sme sa rozprávali o tom, ako duše majú ísť do Svetla, o tom že Renátka je ešte tu a treba jej pomôcť. Vysvetľovala som, všetko na čo sa Renátkina mama pýtala a aj to, že zo Svetla ich Renátka tiež môže vidieť a dokonca rozumnejšie pomôcť , či poradiť. Okolo vírila zvláštna energia a umocňovala náš rozhovor. Neviem, možno Renátka bola nablízku a počula náš rozhovor. Bola to nielen pekná ale aj múdra žena, pretože určite využila nejaký spôsob a vošla do Svetla. Netrvalo dlho po skončení telefonátu a Renátka sa ukázala. Nádherná a žiarivá, usmievajúca sa. Nebolo pochýb, že je na správnom mieste. Utešila mamičku svojim odkazom a zasa sa stratila. Nemohla som inak, len ihneď vytočiť číslo k Ivetke a povedať čo sa stalo. Odišla do Svetla, aj keď sme sa osobne dodnes s nikým z jej blízkych nestreli. Len vďaka Ivetkinej vytrvalosti a snahe uľahčiť žiaľ Renátkinej mame.
A teraz opäť ako to zažívala Ivetka a jej slová:

Potom prišiel jeden nádherný a dlhý rozhovor. Vtedy som vlastne ani
nedúfala, že príde, chcela som sa len porozprávať o Renátkinej dcérke – Veronike. Na druhý deň mala ísť na prijímačky na internátnu školu. Vtedy prišla Renátka a
myslím, si, že sme sa dlho rozprávali, aspoň ja som to tak vnímala.
Povedala nám o náramku pre Niku. Jej mamička hneď presne vedela o aký
náramok ide. Ja priznám sa, som o ňom nevedela. Povedala aj resp.
ukázala, že Nika má ísť písať tie prijímačky. A Renátka povedala aj to, aby som o týchto stretnutiach Nike nevravela. “Tomáško má ísť plávať” – to viem presne čo znamená, lebo on je taký malý potápnik, ja ho volám aj obojživelník, lebo pre neho je voda druhý domov. Ďalej povedala, že sa stretla s mojim starkým , ale s mojou mamou nie. A tak si myslím, že pri prvom rozhovore bol pri nej náš starký, lebo ona bola jeho prvorodená vnučka a bola jeho miláčikom. Nie že by mňa a moju sestru nemal rád. To vôbec nie. Nás dve vychovali spolu so starkou, osvojili si nás po rozvode našich
rodičov. Dali nám modré z neba. No Renátka bola od neho ďaleko. Renátkina mama dostala prácu ako učiteľka na Orave, a ako slobodnej mamičke sa jej žilo ťažko, tak starkí za nimi chodili takmer každý víkend. Potom sa matka vydala a Renátka dostala otca, ktorý by za ňu aj dýchal. Pre Jožka – matkinho muža, to bola jeho Reňa a nedal by ju za celý svet. Tak začali chodiť na víkendy oni k nám. To sa vždy starký strašne tešil, že príde jeho malá
„vrtuľka“ Preto sa vlastne nedivím, ak bol pri nej práve on. A my s Renkou sme sa zase nevedeli dočkať jedna druhej, boli sme spolu takmer každý víkend, celé prázdniny, a aby sme ten týždeň bez seba nejako vydržali - lebo telefóny neboli takou samozrejmosťou – tak sme si ešte museli napísať čo nové. Každý týždeň jeden dopis.
Rozpisujem sa podrobne, no chcem vám ukázať, ako veľa pre mňa Renka znamenala a stále znamená. Vtedy, počas toho rozhovoru som vás prosila, aby ste jej niečo povedali. Vraveli ste, že jej to môžem
povedať sama, ona ma počuje. Povedala som jej, že ju strašne ľúbim a že mi chýba. Veľmi ju to potešilo a usmievala sa, tešila sa tomu a akoby by poskakovala od radosti. Vravela aj to, že mi ďakuje za prívesok, ktorý som jej dala do rúk, že vie o tom že ho má odo mňa.
Bola to jediná pamiatka na moju mamičku. Zlatý prívesok v tvare písmena „E“. Kedykoľvek si na tieto chvíle pomyslím, mám slzy v očiach. Sú to slzy smútku, ale aj radosti.
Potom ste mi raz vraveli, že sa vám snažila ukázať, ale tuším ste boli zaneprázdnená, tak vám utkvela v pamäti len v súvislosti s farbami – s pomarančovou a zelenou. V ten víkend mali prísť deti ku mne, lebo im prerábali doma izbu. Deti potrebovali zmenu, všetko v izbe im pripomínalo mamičku. Matka sa preto veľmi trápila, či sa Renka
nehnevá, že tak skoro po jej smrti všetko vymenili. No pre deti je to lepšie a vy ste ma uistili, že sa určite nehnevá. Nakoniec je izba aj tak žlto – červená. Viete, ja jej mame poviem svoj názor, ale nechám ju, nech si aj tak spraví po svojom. Možno časom…, bude prístupnejšia a bude ani nie tak ochotná, ako skôr schopná pripustiť
si myšlienku, že Renátka je s ňou, aj keď ju nevidí. Vtedy sme sa bavili o zdravotnom stave detí. Nikolka to má zatiaľ lepšie, je tam „len“ nejaký zápal. A ohľadom Tomáška ste mi vtedy tvrdili, že je
prechladnutý. Vravela som Vám, že určite nie je, lebo pred dvomi dňami
dobral antibiotika a už opäť chodí do školy, takže je v poriadku. Aké však bolo moje prekvapenie, keď vystúpili z autobusu a Tomáš bol celý zachrípnutý a zahlienený. Vtedy som sa dozvedela, že môj malý
potápnik- obojživelník sa nevedel dočkať leta a spolu s kamarátom sa deň pred tým kúpali v horskom potoku, kde si ako bobry spravili ešte aj hrádzu.
Po čase za vami prišla opäť, na okamih sa vám ukázala. Bolo to po smrti môjho otca. V tejto súvislosti sa vám chcem ešte raz poďakovať za to, ako som to celé zvládla. Neviem, či by som za iných okolností našla v sebe odvahu ísť za otcom k smrteľnej posteli, a potom prísť na pohreb, ako jeho najstaršia dcéra medzi ľudí, ktorí vás ani na chvíľu
nespustili z očí. Ale po týchto skúsenostiach to išlo akosi samé a úplne prirodzene. Keď mi moja krstná mama zavolala, že otec umiera, ani som neváhala, zavolala som mojej sestre, a išli sme večer za nim. Keď som ho tam zbadala, chytila som ho za ruku. Mám pocit, že mi chcel niečo povedať, no neviem, bol vo veľmi zlom stave. Len som ho
pohladila po tvári, pobozkala na čelo a povedala som mu, že viem čo mi chce povedať, že aj ja ho mám rada a nehnevám sa na neho. Vtedy mi stisol ruku a začal pokojne dýchať. Podľa krstnej sa veľmi trápil, že za nami nechodil. Vraj vždy keď prišiel za mojou krstnou – jeho sestrou – pýtal sa na nás, pozeral si fotky a plakal. No nenašiel
odvahu prísť za nami. Ja som ho nevyhľadávala, lebo som vedela, že jeho manželka si neželala aby sa s nami stretával. Pre moju starkú, teda pre otcovu mamu to veľa znamenalo, že sme za nim vtedy boli. A tak, ako sme si my aj s Dankou /mojou sestrou/ uctili jeho, tak si jeho rodina uctila nás. Mali sme pocit, že do tej rodiny patríme.
Všetci boli takí milí. Bolo zvláštne mať zrazu toľko bratrancov a sesterníc, veď otec pochádza z ôsmich súrodencov. Prvá ma objala jeho dcéra Katarína. Napriek bolesti plakala od radosti že nás spoznala.
Minulý piatok mi telefonovala z Anglicka takmer hodinu. Je tam vydatá. Teší sa na august keď príde domov, že sa opäť stretneme. Vtedy ste sa mi volali preto, lebo ste si asi neboli istá, prečo sa vám ukázala, či to niečo znamená, či niečo nepotrebujem, ako sa má Nika a ako to všetko zvládam, lebo Renka žiadny odkaz nenechala,
len sa ukázala. A počas nášho rozhovoru prišla a opäť podávala kvety.
Tentoraz to boli kvety pre mňa, lebo som mala narodeniny. Ďakujem Vám
Zdenka, tisíckrát, za to, že ste mi vtedy zavolali. Viem, že ste
nemuseli, mohli ste čakať, či náhodou nezavolám ja.

Ďakujem Vám za to, že som Vás našla.
Ivetka

Vrelým poďakovaním skončil Ivetkin mail a ja jej musím poďakovať za to, že aj jej pričinením vďaka rozhovorom odišla Renátka so Svetla a že môžem ľuďom vďaka nej sprostredkovať aj to, ako prežíva a vidí človek situáciu, keď nevie, čo vidím ja a musí sa uspokojiť len s tým, čo mu ja dokážem v danej chvíli povedať.