Ľudia mi často dávajú otázku, či je vôbec potrebné nosiť na cintorín kvety. Veď aj tak tam mŕtvi nebývajú, tak načo. Alebo vedia o tom, že na cintorín chodíme a spomenieme si na nich? Myslím, že najlepšie na to odpovie tento príbeh.
Toto je skutočne na neuverenie. Pôsobí to určite rozprávkovo, ale my doma vieme, že rozprávka to určite nieje. Ale začnem pekne od začiatku.
Bŕrŕŕŕ. Začali mrazy a snehy. Po štyroch dňoch sme sa neskoro v noci vrátili domov. Do domu v ktorom sa štyri dni nekúrilo.
Tieto články sú z prvej knihy a viažu sa k príbehu Prehnané lipnutie, kde dedko bez nôh chcel ovládať život svojej vnučky.
Zavolala ma priateľka, aby som prišla vyložiť karty jej synovi. On na také veci moc neverí, predsa len, sotva má dvadsať rokov. Lenže chcel chovať nejaké exotické
Večer som videla v kuchyni ducha staršieho muža. Mal oblečené niečo s výstrihom do véčka, na gombíky. Vyzeralo to na sveter.
Dohodla sa beseda v bratislavskej knižnici v Karlovej Vsi. Bol to pre mňa nový zážitok a aj teraz, po čase, keď sa chystám o ňom písať, pociťujem mierne napätie.